Sivastý oblak, plávajúci majestátne ako koráb dávnych čias priezračnejúcou oblohou svitanim. Ružovooranžové zore sa rozhoria postupne nežne ružovo, červenkasto, až ohnivo a nakoniec pomedzi ne vyrazí žiarivá slnečná guľa a rozhodí zlatisté lúče do celého kraja. Stačí dívať sa na tie zázračné okamihy, len tak sa dívať, zakaždým ma dojímajú.
A kde to takto „korábovalo“?
V nedeľnom skorom ráne v Zaježovej…
Ach, pravdaže, to nespomínam na Zaježovú, ale na oblaky – milujem oblaky, slnko, prírodu – a tak si ich privolávam na chvíľu, keď potrebujem potlačiť únavu v mojej druhej, nočnej práci. Alebo si vtedy chvíľu prezerám a ukladám obrázky na pintereste.
A Zaježová?
No zostalo tam kus môjho srdca. Vážne. Vybehla som na rozlúčkovú prechádzku a uprostred lúky som našla kameň – nádherný, dvojsrdiečkový – ach, veľmi som ho chcela, fakt som si ho chcela odvliecť. Ani kus zlata by mi nespravil takú radosť ako ten kameň – ibaže bol pre mňa priťažký. Je prekrásny, však?
Pravdaže, bol to silný víkend zážitkovo v tej Zaježke…
Nestihla som postaviť moju konšteláciu, bolo nás veľa, a viem, že veci sa dejú presne tak, ako majú. Je to v poriadku, no idem skúsiť šťastie 2.3. na konštelácie do Blavy, snáď to vyjde postaviť tam.
Podelím sa však s vami o to, čo v Zaježke naozaj otriaslo mojim svetom – v jednej skrytej konštelácii, kde nikto nevie za koho či čo je zástupcom (okrem konštelatéra – ten má čísla zástupcov prepojené s pojmami) – som ako zástupca kohosi do konštelácie vniesla lampu, vysokú stojanovú. Mala som silné nutkanie dovliecť ju na okraj konštelačného kruhu. Zapla som ju do siete, aby svietila – s vyhlásením, že musí svietiť, lebo to svetlo je tam, svieti, stále svieti. Malo to samozrejme i dej, no vám už prezradím len to, koho som zastupovala, ako sme všetci zistili v závere – Smrť.
Hm, čo záverom?
Koincidenciu z nejakej knihy? Pred pokračovaním v mojej nočnej práci rýchly záver. Fúha, no to vám nedám čo mi otvorilo.
Poviem to takto – hlboké buddhovské pochopenie, že vo všetkom čo v živote robíme, nás vedie buď strach alebo láska, odhaľuje jednoduchosť života. Pravdaže, tá jednoduchosť sa skrýva pod nánosmi zložitostí, ktorými si pravdu o životnej múdrosti pokrývame. Moja dnešná koincidencia mi rozbíja tú škrupinku strachu. Celá mi vyrazila dych. Je nádherná a…a…, no vám z nej prezradím len túto časť
„…a dáme svetu to, čo potrebuje…“
A áno, ešte je treba čakať. Ešte veľa z toho všetkého nerozumiem, no kúsky postupne zapadajú do mozaiky – a ako tam pasujú. Zámer sveta je veľký Tvorca…
Elena 19.2.2019
Celá debata | RSS tejto debaty