otvorene

Nie, nejdem dávať národu návod ako piecť oblátky – oplátkový znamená, že ním chcem oplatiť láskavosť. Ak človek skladá úžasnú hudbu, je to Dar od Boha – a mne tá poslaná ako nádherný dar pomohla ísť minulým piatkom.

Koincidenčne…

Hm, čím začneme? Na úvod dajme jednu nenáhodne náhodnú koincidenciu, otvorme knihu.

„Ako si predstavuješ správy z vesmíru  – vo fľaši?“  

No, to je podľa mňa veľká koincidencia a veľká životná pravda. Často čakáme, či dokonca žiadame správu od Boha, či nejaký pokyn Osudu – a prehliadame koincidencie, ktoré nám zasielajú. Ukazujú nám, že ideme ako slepí úplne nesprávnym smerom. Niekedy sa stačí pozorne dívať okolo seba a začneme vnímať koincidenciu. A niekedy ju získame aj náhodným otvorením knihy. Ja vlastne neviem, či sa každý človek môže naučiť práve takto intuitívne – ako to robievam ja – získavať od Zámeru sveta odpovede, alebo je to nejaká moja výnimočnosť. Ale keď otvorím akúkoľvek knihu pre koincidenciu – odpovede mi to dáva. Nuž tak.

Táto koincidencia je z tretej knihy od Vogeltanza. Autor sám je zaujímavý svojou cestou – vydal sa za zvláštne silným životným poslaním. Z miesta zástupcu primára veľkej českej nemocnice odišiel, aby sa stal etikoterapeutom. Poukazuje na slabiny súčasnej medicíny i spoločnosti. Svojim prvým dielom knihy bol mojim veľkým inšpirátorom, keď som bola tehotná so strednou dcérou. Pôrod do vody – to je to pravé orechové pre dieťa. A tak pri najbližšej kontrole u gynekológa som sa ho na tú možnosť popýtala. Mal zmysel pre humor – nevzrušene mi prisvedčil, že iste, rodiť do vody v miestnej nemocnici môžem, ak tam praskne vodovodné potrubie.  Odvtedy už uplynul nejaký ten čas, a tak i nemocnice ponúkajú alternatívy pôrodov. Keď som nedávno zistila, že Vogeltanz napísal i 2. a 3. diel svojich úvah, neváhala som a objednala som si ich. Nemám ich ešte prečítané, ale koincidenčne zjavne fungujú vynikajúco.

O ceste…

Ďalšia silná kniha, ktorú chcem spomenúť, je od Scarlett Lewis a Natashe Sloynoff a volá sa Zvolila som si lásku. S podnadpisom Cesta matky za nádejou a odpustením. Prežila krutú a nezmyselnú tragédiu, a zmenilo to jej život od základu. Jej syn zomrel v škole, pri útoku šialenca na školu. V knihe popisuje svoju ďalšiu životnú cestu, spracovanie odpúšťania, a rozvinutie nového životného horizontu, silného poslania. Nenáhodnosť osudovej skladačky dýcha z tej knihy.

Jedna z najmúdrejších vecí, čo som o nenáhodnosti a prijímaní životných zmien kedy počula, je to, čo som dala na linku nedávno v blogu. Pripomínam, ak ste to nevideli, pozrite si – a ak ste to videli, vôbec nezaškodí si to pozrieť opäť

https://www.youtube.com/watch?v=jU-lG4YbGLI

Pretože život je skrátka niekedy ako moja nedeľňajšia cvikľovo-mrkvová polievka. Ak v istom obchodnom reťazci kúpite príliš tvrdé avokádo, na nátierku nevhodné, prihodíte ho odvážne nakrájané na kúsky do tej polievky ako cestovinu – a zrazu vznikne niečo úžasné, výnimočné. Stačí len trochu odvahy, a život s ňou získa úplne inú chuť…

Práca s nenáhodnými náhodami je podľa mňa tým avokádom v cviklovo-mrkvovej polievke.

Čím silnejší príznak, tým viac chce Zámer sveta našu zmenu…

No a trochu z mojej konštelačno-šamanskej filozofie. To, čo som zatiaľ pochopila. Vykročila som teraz viac k tej šamanskej zložke – príležitosti sa náhle otvorili.

Ak zažívame napríklad silný hnev, je to signál, že tej veci máme venovať pozornosť a poučenie z nej zvládnuť. Poznám dlhodobý hnev, ten môj ide vekmi, zachytila som ho a snáď po budúcosobotnajšej konštelačke niečo dávne uzavriem.

A hej, ku tej vyššie spomenutej téme odpustenia – hovorí to o nás, akí sme a čo robíme my.  Naše konanie nezávisí od iných, ale len a len od nás samých, od našich vlastných rozhodnutí. Preto iba my máme v rukách, ako sa zachováme voči človeku, ktorý sa voči nám zachoval nečestne. Je vlastne jedno, čo robí ten druhý – iste, je pre nás ľahšie správať sa čestne, ak sa ten druhý správa slušne, alebo ak ľutuje svoj skutok, ktorým nám ublížil. Ale nie je to vôbec rozhodujúce, či sa správa dobre alebo zle – pre naše konanie je dôležité jediné – naše vlastné rozhodnutie. Lebo čo je to za čestnosť, ak sa správam čestne len v prípade, že sa k nám iní správajú čestne? Inak môžem byť nečestný a bezohľadný? Naše správanie je skrátka len o nás, nie o iných. Až keď si toto uvedomíme, pochopíme biblický príbeh o Ježišovi, ktorý nastavil lotrovi druhé líce…

Lebo našu čestnosť negarantuje nikto iný, len my sami. Len my sami zodpovedáme za svoj hnev, aj jeho dopady sú najviac zlé pre nás samých. Rovnako je to s odpustením, i s čímkoľvek, čo robíme a cítime. Kým živíme hnev, držíme ten čin spolu s páchateľom. Nechať ho s následkami jeho činu samého neznamená jeho čin schvaľovať, len sa na jeho nesení ďalej spolu s ním nepodieľať. Nechať mu tú kopu špiny a nehrabať sa v nej spolu s ním. Znamená to len zmenu pre nás samých. Verte, odkedy som v experimentálnej konštelačke bola karmou, tak viem, že pozíciu páchateľa neovplyvníme nijako – ani jeho preklínaním, ani modlitbami zaň, nie my to tu riadime.

To, čo človek potrebuje v skutočnosti prijať a spracovať, je dôvera v Zámer sveta. Pochopenie, že Boh to so mnou myslí dobre, nerozumiem teraz tomu jeho zámeru, ale prijímam ho pokorne. A vtedy sa otvára cesta ďalej…

Dám záverečnú koincidenciu z jednej z Vogeltanzovych kníh…

Pochopiť, že „nemám to tu vo svojich rukách “ a začať naozaj hlboko dôverovať Zámeru sveta, vykročiť smerom, ktorým nás vedie, je tou pravou cestou.

Otvorím ešte záverom knihu – akú myšlienku nám koincidencia hodí? Hm, pri takýchto koincidenciách mám pocit, že s nami vedie Zámer sveta dialóg.

„Boh je mocný, a je viac ako všetky ľudské zámery. Tým, že sa podriadime a nebudeme sa protiviť, môžeme nekonečne zvíťaziť a získať VŠETKO.“

Nuž, nepočujete teraz tichý smiech Zámeru sveta?

Elena   26.2.2019