O šamanizme chce písať? No teda, poviete si možno – v našej spoločnosti sa slovo šaman používa totiž skôr posmešne. Niektorí ľudia majú voči nemu spústu predsudkov a nechápu, aká je to sila. Neuvedomujú si a nepripúšťajú živosť všetkého okolo nás. Je im nepochopiteľná predstava, že by mohol byť živý aj – no dobre, nechám to tak…
Som na ceste zo Zvolena, takže by som skôr o víkendovom seminári Prechode bránou, t. j. astrálnom putovaní, mohla rozprávať. Ale to je pre mňa len technika, ktorej podstatu som sa chcela naučiť. Šamanizmus je niečo iné – je hlboko v mojom srdci. Nie je len o technike, musíte počuť jeho tichý hlas, aby ste k nemu vykročili. A rozhodne nie je o posedeniach na seminároch, kým človeka príjme do svojej náruče, riadne ho premelie. Vystavuje ho skúškam, dovedie ho až ku hranici smrti, overí si, čo je skutočne v ňom.
Nie, neprezradila som vám, aký bol minulý šamanský bratislavský víkend. Neopísateľný. Teda, niečo opísať viem – výcvik super, ľudia úžasní – Janko so synom ma dokonca z Bratislavy doviezli domov, spravili si kvôli mne riadnu zachádzku cestou z Brezna až k nám – neskutočne ma ich láskavosť dojala. Moc sa mi páči taká tá ľudskosť, ktorá sa medzi šamanmi uchovala, u konštelatérov sa podľa mňa mnohí príliš skomercionalizovali – sú aj výnimky, pravdaže, ako Honza.
Neopísateľné bolo pre mňa ponorenie sa do šamanizmu. Bol to pre mňa dôležitý krok – nejde o tú formálnu stránku, že teraz by som mohla zájsť na pokračujúce šamanské semináre hoci i do Ameriky, lebo som zapísaná v medzinárodnom zozname. Ale je to pre mňa niečo dávno blízke, hlboko vo mne zakorenené – úprimne milujem prírodu, mám úctu k prírode a ku Zemi. Už viac ako osem rokov mám šamanské vrecúško, ukryté v spálni, chodievala som do neho zbierať „veci sily“ kedysi dávno spolu s mojim synom počas našich prechádzok. A moje silové zviera ma sprevádza už hodne dávno – priznala som to opakovane v mojom blogu, že ma sprevádzajú havrany a vrany. Kamene sa mi prihovárajú tiež už dlho, zbieram ich a teraz z nich už viem aj veštiť.
Podelím sa s vami o jeden zvláštny okamih – kolegyňa Zuzka, s ktorou sme pracovali spolu, bola zmätená mojim druhým silovým zvieraťom, ktoré sa objavilo – lebo vedela, že prvé je havran. Áno, tie dva havrany skutočne patria k sebe, a viem ktorý z nich je ten môj ochranca. Nuž, keltské a šamanské poznanie sa v mojich myšlienkach hodne prepletá, cítim v oboch blízkosť, ktorá sa mi prihovára – viac vám o tom neprezradím. Budúci mesiac si ešte pôjdem do Blavy spraviť šamanský bubon a – už viem, kedy odídem do lesa.
Elena, 31.3.2019
Celá debata | RSS tejto debaty