otvorene

Luxusné autá, na ktoré letia baby (pravdaže, ale len istého typu). Luxusné byty s dychberúcim výhľadom a domy s bazénom – kupujte, na hypotéku, zadĺžite sa len sa tridsať rokov.

Prestížne postavenie a moc, lákadlo psychopatov – a tak niet sa čo čudovať, že v čele davu blúdi hŕba práve takých ľudí bez škrupulí a svedomia. Keď otvoria ústa, uvažujete, či zavolať políciu alebo psychiatra – a oni nás pritom „reprezentujú“ a „vedú“.

Sex, deindividualizácia lásky, ľudskej jedinečnosti a morálky – nedávno pod príspevkom na istej stránke, ktorý na takýto problém vo vzťahu ku vernosti poukázal, sa objavila hŕba príspevkov diskutérov s „modernou morálkou“ – ovládla som nápad zapojiť sa ostro do diskusie a napísať „no koho asi tak môžete vychovať, s takými morálnymi zásadami, aké tu hlásate…“ (lebo naozaj si myslím, že niekedy sa zlumpačí i dieťa človeku, ktorý morálne hranice má, no verím v následný generačný prenos hodnôt „kurva vychová len kurvu“).

A hlavne peniaze, peniaze, peniaze – obetujete za ne svoj čas, zdravie, slobodu voľby, hodnoty, sebaúctu. Ak ich nemáte, na čo vôbec na svete ste, taký niemand? Čo ste to za lajdáka, to sa vôbec nesnažíte?

To sú základné hodnoty dneška. Kam sa to ženieme – volá vo mne tichý hlások – úplne sme to poplietli. No áno, dnes o hodnotách ľudstva uvažujem – a o plytkosti koreňov hodnôt súčasných.

Spomínate si?

Kedysi boli bohatstvom ľudstva starí ľudia. Rady starších boli kedysi – a tie pomáhali kmeňu ísť dopredu.

Vládla generačná súdržnosť – starí ľudia mali dôstojné miesto aj vo svojej rodine. Boli prví, komu sa nakladalo jedlo. Mali k nim úctu ďalšie generácie, vážili si ich životné skúsenosti a učili sa od nich, načúvali im. Deti spomínali po celý život na odkaz, ktorý dostali v príbehoch od starých rodičov. Okolo ich smrteľnej postele sa zišla s láskou rozlúčiť celá rodina. Obrazy predkov a ich odkaz sa uchovávali ako cenné dedičstvo.

Starí ľudia žili s istotou, že dožijú život s istotou opatery blízkych na dôverne známom mieste. Dnes „nie je čas a nie sú možnosti venovať sa starostlivosti o starnúceho člena rodiny“ – lebo musíme pracovať. Ktosi sa nám tu snaží nahovárať, že všetko je dôležitejšie ako naše vlastné rodiny a naši vlastní dožívajúci rodičia. Musíme zarobiť na predražené americké stíhačky, musíme zarobiť na luxusný život zbohatlíkov, musíme zarobiť aj na tých, ktorí nepracujú vôbec, a musíme solidarizovať s migrantmi z Afriky, Sýrie a z bohviekade. To všetko v situácii, že nemôžeme solidarizovať s vlastnými starnúcimi rodičmi…

Uvedomujete si vôbec, aký nanič systém sme tu vybudovali? Vážne toto chcete?

Starých ľudí táto spoločnosť vníma ako „ekonomicky neproduktívnych“ – to je niečo ako vyradený nábytok či použitý tovar. Vytrhávame ich z ich pôvodných koreňov, odkladáme dožiť do domovov dôchodcov a radšej privierame oči pred tým, čo sa v niektorých z tých domovov deje (snáď len v niektorých). A čo to robí s našimi blízkymi…

Objavujú sa dokonca myšlienky o eutanázii, ktorú by si človek mohol „dobrovoľne“ zvoliť. Dodám cynicky, že v situácii odvlečenia do domova dôchodcov, bez primeranej starostlivosti a pocitu potrebnosti by spoločnosti vyšlo v ústrety dobrovoľným rozhodovaním o ukončení života asi veľa starších ľudí.

A nielen z hľadiska „ekonomickej neprospešnosti a nevýkonnosti“ nám v hlavách robí spoločnosť guláš vo vzťahu ku starnúcim ľuďom. Nie sú predsa len ekonomicky nevýkonní, ale nie sú ani pekní. Mladosť a krása sa preferujú – prirodzené zmeny ľudského tela v procese starnutia sú vydávané za niečo nie hodné úcty, za čo by sa ľudia – hlavne ženy – mali dokonca hanbiť. Mali by sa tváriť, že nestarnú a nebyť spokojné prirodzene vyzerajúce. Ako si to predstavujú – nesnažiť sa vylepšovať na sexualizované objekty? Lepšie vyzerajú s kilovou fasádou makeupu a nalakovanými nechtami, vyliftované (prípadne potme, dodávam cynicky). Ak vás niekto úprimne miluje, určite nie kvôli nalakovaným nechtom – a ak vám niečo podobné vykladá, tak je to veľmi zlý dôvod na lásku – a veľmi zlý výber partnera. Lebo ten pravý bude na vás milovať to, aká ste naozaj, aj každú vrásku.

A nielen „oni vás tak vidia“ – najhoršie je, ženy, že sa tak v dôsledku tých čítaných bludov začínate vidieť samé. Uvedomte si, aké je smiešne, ak sa tridsaťročná hrá na puberťáčku, najviac tak pätnásťročnú. A rovnako je to, ak sa päťdesiatročná hrá na tridsaťročnú. Tým, že sa prispôsobujú hlúpemu tlaku, berú ženy dôstojnosť samé sebe. „Nevyzerá na svoj vek, vyzerá o dvadsať rokov mladšie“ – také články ma vždy pobavia – lebo človek by sa mal cítiť dobre vo svojej koži, mať zdravé sebavedomie a cítiť sa spokojne v každej etape svojho života. Takéto články ho ženám akurát tak nabúravajú a udržujú ich v akejsi psychickej nezrelosti a trvalej nespokojnosti.

Čudujem sa, že si niektoré ženy tie hlúposti na čítanie ešte aj dobrovoľne kupujú.  Bezplatne tie bludné články nájdete aj na sociálnych sieťach – skutočne občas uvažujem, na akom oddelení liečební ich autori píšu, alebo čím sa pri ich písaní občerstvovali. Akosi sa mi nechce veriť, že by boli tak hlboko prirodzene ujetí.

Čo sme stratili…

Spomína si niekto z vás na detstvo, láskavú starú mamu, na jej voňavé koláče? Na čas trávený so starým otcom? Koľko z našich detí má takéto spomienky?

Kde sa vytratila zodpovednosť za našich vlastných rodičov? Namiesto toho máme preberať zodpovednosť za nezodpovedne konajúcich cudzích ľudí?

Veľa sa hovorí o tom, ako mladé matky potrebujú podporu spoločnosti, lebo je také drahé a náročné vychovať dieťa. Moji zlatí – a kto vychoval vás, kde sa vytratila vďačnosť za to, čo ste dostali?

A kde je múdrosť starších, z ktorej naši predkovia boli schopní čerpať ako zo studne s čistou vodou? Z akej životnej múdrosti mladí ľudia dnes čerpajú názory a hodnoty, svoje smerovanie životom? Z falošných a photoshopom upravených idolov sociálnych sietí? Od pochybných celebrít a zlatokopov oboch pohlaví? Prestávame čerpať z múdrosti a životných skúseností predkov, mizne generačná úcta.

Ak uvažujeme, čo všetko sme stratili pri tomto našom hodnotovom putovaní, je toho hodne.

Je to predovšetkým ľudská dôstojnosť. Nevníma ju spoločnosť – a čo je ešte horšie, nevnímame ju ani my sami. Spoločnosť sme my – a ak by naše hodnoty boli v poriadku, tak by sme také smerovanie „nás všetkých“ nedovolili.

Nevnímame dôstojnosť človeka bez ohľadu na vek. Tvárime sa, že starnúť je niečo nepríjemné – ale veď je to prirodzený kolobeh života. Nie nalakované nechty a vymaľovaný ksicht robia ženu krásnou, a dokonca ani ženou nie. Rovnako ani veľké svaly nerobia chlapa. A ani neznamenajú jeho vylepšenie – tým je v skutočnosti iba vnútorná premena, čistenie sa. Smerovanie ku zodpovednosti, čestnosti, láskavosti a životnej pokore – to nás vylepšuje, nie značkové oblečenie, drahé auto, svaly, postavenie či peniaze.

A tým tlakom a neúctou ku prirodzenosti a prirodzeným vekovým premenám vedieme ku prežívaniu seba ako menejcenným aj tých starých ľudí. No dobre, prezradím vám niečo – ak v obchode nakupuje predo mnou nejaký starý človek, ponúknem mu pomoc – podržanie tašky, aby pokojne zbalil svoj nákup. Ako empatik totiž silne vnímam ten strach, ktorý na nich pôsobí – že zdržujem, že nie som dosť rýchly a obratný, že som na obtiaž. A netreba aby niečo hovorili, vnímam tie ich pocity, ako im také malé gesto vnútorne mení pocit i deň.

Starí ľudia majú čo odovzdávať mladým. Ani si neuvedomujeme, ako sa vekom mení nielen počet vrások, ale hlavne vnímanie života. Nadhľad, životná múdrosť, úcta k životu, sprítomnenie. Šamani hovoria o duchovnej strate, ak nenačúvame múdrosti starších, aj generácií pred nami. A ja hovorím aj o strate zdravého rozumu – lebo spoločnosť, ktorá nás presviedča, že treba vychovávať ekonomicky výkonných robotov je nanič spoločnosť. Nanič nielen pre starých ľudí, ale nanič aj pre život nás všetkých.

Takto vám to poviem – o deťoch sa hovorí, že sú naše kvietky a plody na strome. Ale bez zdravých a hlbokých koreňov strom neprežije. A to sa stane aj tejto spoločnosti, ak veľmi rýchlo nenadviaže späť prepojenie na generačnú úctu.

Záverom…

No čo dodať…

Uvedomujete si vôbec, aký nanič systém sme tu vybudovali? Vážne toto chcete?

Elena  20.5.2019