otvorene

Politické reklamy sa i dnes valili internetom. Keby radšej tie peniaze vyhodené na medové motúzy na sociálnych sieťach strany boli dali tým ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú ako pomoc v živote. Možno ich mali dať tej matke s 5.–ročným dievčatkom, ktoré dnes na Záhorí šli domov popri koľajniciach, vystúpili cestou z Bratislavy do Holíča predčasne, lebo údajne nemali dosť peňazí na vlak až domov. A ďalší vlak ich zrazil, dievčatko na mieste zomrelo.

Viem, som hlúpa, že teraz nariekam za tie dve tak zúfalo, ale moc s nimi súcitím. Aj chápem, že veci sa pre niečo dejú tak, jednoducho Zámer sveta to tu riadi. A že pre nejaký dôvod sú na svete aj pavúky, kliešte, aj vrahovia detí. Asi aby sme si niečo cenili, musíme poznať aj opak toho – bez smútku by pre nás nebola taká iskrivá radosť, bez zrady by sme nedokázali oceniť naplno tých spoľahlivých. Ako v tej rozprávke o princeznej, čo nechcela byť nikdy nešťastná – až nakoniec pochopila, že bez nešťastia by nebolo ani šťastia,, musia existovať polarity.

No i tak toto sú chvíle, keď som besná a dokázala by som všetkých zbohatlíkov nakopať do zadku – pretože ich úbožiacky luxus na druhej strane vyvažuje bieda iných, aj takéto tragédie ako dnešná. Nikdy by som nedokázala žiť s takou bandou pokrytcov, ktorí sa hrajú na „smotánku“ a nechcú vidieť utrpenie iných, hlavne že si oni užívajú. Dokázala by som v tejto chvíli hovoriť iba s niekým, kto mi rozumie a cíti to podobne. A úprimne – myslím, že nikto. Som natoľko uzavretá v nedôvere, že ani o kadejakých dnešných diskusiách, poukazujúcich na mizerný stav spoločnosti, nič nedám – a bolo by o čom, dnes akoby hlupákom všetkého druhu zabudli lieky nadávkovať, vyrojili sa s ohromujúcimi vyhláseniami.

No dobre, zatiahnem záves a dám masku veselšieho tónu.

A keď už tie pravdy, tak ešte jednu pravdu vám prezradím – minulý týždeň som písala o mojich vojenských kožených topánkach, ako o trochu väčších. No dobre, sú 27, najmenej o dva čísla väčšie ako potrebujem, čo mi samozrejme nebráni ich nosiť. Konečne žijem na veľkej nohe. To žartujem, som rada, že ich mám – a cítim sa ako Rambo, keď v nich vykračujem. Píšem o tých topánkach v súvislosti s niečím iným – s reakciou môjho stredného dieťaťa, Svetlanky – ktorá so smiechom poznamenala „neboj, mami, do toho ti noha dorastie“.  A pripomenula (pravdivo), ako som im stále kupovala „o trochu väčšie veci, že dorastú“. No áno, bola to jedna z mojich úsporných stratégií, a druhou bolo pripomínanie, aby veci šetrili a nosili ich jedna po druhej. Neboli to jednoduché časy, napriek tomu sa pre mňa spájajú s prekrásnymi spomienkami, lebo vtedy žil môj syn. Moc mi teraz chýba, veľmi. Prezradím vám ešte jednu vec – zajtra večer v Infovojne zaznejú zásadné veci – bude tam právnička Judita hovoriť veci, ktoré sa oplatí počuť.

Nie, nedám dnes žiadnu koincidenciu, ale nejaký úsmev na záver…

Šedé mračná sa nebom v skorom ráne preháňali, mäkko mrholilo. Daždivé dni majú svoj pôvab, pre mňa, tu v kopcoch – oveľa viac ma lákajú ako slnkom rozpálená a presušená krajina, v ktorej všetko stráca život. A moje najstaršie dieťa, Kika, i v takých ránach iskrí humorom.

A tak sa občas bláznivo smejeme. I dnes. Za Muráňom na ceste ležal kus koberca. Otočila sa ku mne s úsmevom a z nadpisu blogu vám je určite jasné, čo mi pohotovo zahlásila…

Elena 24.5.2019