Anjela som dnes ráno stretla.
To vám bolo tak – nestihla som bus do Bratislavy, ku ktorému ma dcéra viezla – cestou z kopcov nešlo predbehnúť vlečúce sa autá pred nami. Ďalší spoj dorazí do Blavy o dve hodiny po dohodnutom stretnutí v NS SR s predsedníčkou ľudskoprávneho výboru. A tak som stála pri ceste, vo výdatnom daždi mi úplne nebadane tiekli slzy a skúšala som stopnúť niečo. Prešla štvrťhodina, zastalo mi siedme auto. Mladý muž ma zobral do Rimavskej Soboty, kde som ešte chvíľu čakala na ten môj pôvodne zmeškaný spoj. Cestou sme debatovali, povedal mi kde pracuje. „Hm, vy tam určite robíte anjela“ dodala som šťastne.
Som Zámeru sveta vďačná, uvedomujem si pravdepodobnosť, že stopnem v Muráni v upršanom skorom ráne niekoho, kto mi pomôže dostať sa k busu, čo odišiel pred viac ako 15 minútami.
Ach, budúcu stredu pošlem sľúbený balíček energie, milý anjel.
Potom som v buse uvažovala o nezištnom konaní dobra a včerajšom večere. Za oknami lomozil vietor u nás na Prednej Hore, koruny stromov divo kmásal. Kvapky dažďa dopadali na podokenice monotónnym, zdanlivo nekonečným rytmom. Vo večerných správach avizovaná predstava horúceho víkendu bola stále kdesi v rovine sci-fi predstáv. Ležala som v teple postele, zababušená v paplóne i huňatej deke a zdalo sa mi nepredstaviteľné, že kdesi zomierajú ľudia od hladu, či zúri vojna. A pritom som práve včera čítala správu o matke s deťmi, ktorí zomreli od hladu v susednom „vyspelom“ Rakúsku. O devastácii dažďových pralesov. Aj o nekonečnom rade politických pletích sa mi mihli správy pred očami. Som zrejme nespratný človek, nestačí mi ku šťastiu vôňa detského levanduľového olejčeka, ktorá sa šírila okolo mňa pri každom pohybe. Vlastne by som sa bez neho pokojne zaobišla, natieram sa ním len občas. Som vďačná za všetko, čo mám, no idealisticky vždy bojujem za kúsok lepší svet všetkým. A tak pridávam kvapku po kvapke energiu pre dobro sveta. Často neadresne pre dobro Zeme, či tým, ktorí to potrebujú najviac – no občas konkrétne – minulý týždeň v Novom Smokovci mačaciemu chlpáčovi, ktorý kulhal cez cestu do kríkov. Zvieratá sú múdre – kocúr zastal obďaleč v kríkoch, potom sa otočil a s nesmelým zamraučaním sám zrazu prišiel ku mne. Balíček energie som aj dnes i včera večer opakovane posielala statočnej Deniskovej mame Anke pre skoré uzdravenie.
Bola by som rada, keby sme šírili dobro po kvapkách my všetci, každý z nás. nezištne. V tejto chvíli balíček energie posielam vám, ktorí toto čítate.
Elena 30.5.2019
P.S.: V Blave som našla tieto srdiečkové kamienky cestou podvečer na konštelačnú skupinu. Sú prekrásne, však? Fotky sú moje – kamienky tiež…
Celá debata | RSS tejto debaty