Inauguráciu pokladám za nelegálnu, ani Čaputová nevnímam ako vhodnú prezidentku. Lenže ako empatik s ňou hlboko súcitím a ako žena ju chápem. Mala by si ujasniť hranice, ak chce bez ujmy na zdraví prežiť prezidentovanie.

Tak si to teraz rozoberme.

Noooo…

Stačí jedno slovo, a hneď viete koľko bije, však? Veru, bije, poviem pár ostrých slov. Vždy kopem za ľudí, s ktorými súcitím, alebo ktorých milujem (ale môj malý svet je uzavretý, tak zostaňme len pri tom súcitení). Neschladila ma ani búrka, ktorá sa tadiaľto práve valí.

Nesledovala som tú jej inauguráciu, ale médiá nás zaplavujú detailmi o celom priebehu. Keď už sme pri šatách – farbu mala podľa mňa výborne zvolenú, aj ja mám rada rôzne odtiene belasej a modrej, takže za mňa OK. Dĺžku šiat expert neodhadol, boli pridlhé. No tá hŕba stylistov, ktorí ju kritizujú – moji zlatí, vy ste stále dokonale oblečení, keď takto kritizujete mediálne? A že som o vašej expertnosti ešte nič nepočula – čo ste vytvorili? Som teraz jedovitá – no a? Naozaj sa nehodí po inaugurácii sypať tieto kritické kecy v médiách voči začínajúcej prezidentke, ako expert by som jej nanajvýš ponúkla diskrétne môj pohľad písomne a prípadné služby, nie verejnú kritiku.

Beztak má toho dosť. V tejto chvíli za ňu kopem ako za človeka, nie ako za prezidentku – bola zjavne v nepohode, pôsobila smutne. Je jedno, či už to boli osobné dôvody z toho ex-partnerstva, či únava a stres z príprav na inauguráciu, alebo si uvedomila aká masa ľudí ju nechce – a podaktorí jej to dávali slovne pocítiť i pri jej kráčaní mestom (facebookom bežala nahrávka, ako jej nejaká pani nadáva – to ako naozaj pri inaugurovaní prezidentky takto pokrikovať? Myslím, že si treba zachovať ku inaugurácii úctu, aj keď sa s prezidentkou nestotožňujeme – sú iné príležitosti dať to najavo. Poviem vám, pani má šťastie, že to bola Čaputová, a nie ja, to by boli svetové titulky s mojou odpoveďou. Preto by som nikdy nešla do politiky, lebo ja sa v živote nemienim na nič hrať – a som síce láskavá a súcitná, no voči ľuďom, ktorí sa ku mne správajú nečestne a zle, som postavila jasné hranice, naučila som sa konečne na nich nebrať ohľad. Ak niekto stratí moju úctu, tak je to navždy).

Súcitím s Čaputovou – nuž, niekedy prežívame ťažké chvíle.

A médiá sa mýlili…

Vrcholom trápnosti nebol prejav Danka, ani Pellegriniho predčasné postavenie sa pri ceremónii. Bola ním poznámka o bradavkách, ktoré jej v nejakej chvíli presvitali cez šaty – už ani neviem, kde som ju zachytila. Mám prirodzene veľké prsia, viem, že do spoločnosti podprsenky jedine vypolstrované, dokonca nenosím ani hlboké výstrihy – no tenké podprsenky tiež mám, sú pohodlnejšie, len si ich nemožno obliecť hocikam. Pod šaty chcela zrejme jemnejšiu podprsenku. No a čo – myslel si azda niekto z vás, že Čaputová nemá prsia? Neviem, mňa skôr prekvapujú iné veci – konkrétne napríklad zvláštne oranžové nebo v tejto chvíli u nás. Prší, a nebo je pritom naozaj zvláštne sfarbené.

Alebo Čaputovej úvodné prezidentské dnešné výroky sú tiež hodné pozornosti…

Jasné, že s ňou budú problémy…

Už začala, podporuje udržanie protiruských sankcií. Ako jednu z prvých vecí to mala potrebu riešiť – hm… Čisto ekologická téma… Pripadá mi to ako uisťovanie, že ide v stanovenom kurze. Hm, uvažujem, komu je tak zaviazaná, že hneď vyštartovala? Čochvíľa budeme zrejme vidieť, že pani prezidentka len predvolebne nehovorila názory, ale má ich.

No aj tak jej prajem, aby si spravila hranicu bezpečia seba ako osoby – lebo zvyknúť si na mediálny tlak nie je jednoduché.

Čaputová by zo mňa radosť nemala…

Protiruské sankcie rieši. A u nás doma… prezradím vám – minulý víkend som poctivo písala. Do toho mi pokrikovala z obývačky moja najmladšia – „Brežnev chce mamu“.

Holuba Papúcha dieťa recesisticky premenovalo, lebo akosi zistilo, že miluje ruskú hymnu. Iná hudba ho nezaujíma, no pri tej hymne pozorne načúva. Rusko máme spoločné my dvaja, spriaznené duše sa vždy akosi spoznajú a stretnú, veru tak…

Za ten čas u nás síce podrástol, ale zato môj výchovný štýl na neho vplýva rovnako ako na moje deti – t. j. nijako. Vyrastá z neho individualita, tak ako z nich. Bojovne ďobe okolo seba, keď sa dievčatá snažia ho chytiť, poskakuje a máva krídlami. Spokojne sa mi usadí pri krku, či na prste, adoptoval si ma ako mamu. Vie zobkať pohánku, no i tak čaká, aby som mu do zobáka pchala chlebík máčaný vo vode. Vzala som ho na balkón včera podvečer. Sedel mi v ruke, díval sa trochu do prírody, tak ako ja na väčšinu dokumentárnych filmov – „je to pekné, ale nepobežím tam…“ No väčšinu času skúmavo hľadel na mňa – „snáď ma tam nechceš vyhodiť?“ Nie, nevie ešte lietať.

Je čas rozlúčiť sa s dnešným dňom.

Usadená v posteli s mojimi plyšákmi sa úprimne teším z chvíle pokoja. Sú predo mnou perné dni porád, aj v komisii som k jednému výberku – a to musím dokončiť časovo limitovanú prácu, aj moju druhú atestačku – cez víkend som nenapísala ani čiarku ani z jednej, napriek horúcemu termínu.

No i tak som na seba hrdá za víkend –  pretože som aspoň čiastočne pomaľovala môj šamanský bubon, konečne. A tiež som prerobila jednu posteľ na skrinku na časopisy, i pultík pri mojej posteli je z nej (je to lepšia verzia ako nočný stolík, lebo je po celej dĺžke postele – a tak tu mám lampu aj svetielka, minerálku aj kôpku kníh – moje rozčítané knihy – a ešte i notebook, večer som zistila, že aj písať na tom pultíku môžem veľmi pohodlne pri sedení v posteli. No tri v jednom skrátka, normálne uvažujem, že sa začnem venovať prerábke nábytku. Len sa ešte naučím používať vŕtačku, aby som i police do tej skrinky dorobila, a pravdaže tie dve práce dovtedy dopíšem…

Záverom…

Dopršalo.

No búrka sa hlási v nastupujúcej temnote občasným hlasným zarevaním. Predstavujem si, aké to je byť v takej situácii v hlboko v lese…

Elena       16.6.2019

K diskusii

delrey – iba ruskú…

Určite ste nečítali môj blog Ja 6. – Uspávanky. Ako v ňom píšem,  moja najsamobľúbená pieseň je Ech, dorogi, pyľ da tuman… (Ach, cesty, prach ciest…), bola aj uspávankou môjmu synovi –  a ako vidíte, pokazila som láskou k ruským piesniam výchovne aj holuba (za ten krátky čas, čo je u nás).

Upokojím Vás, počúvame aj iné veci ako ruskú hymnu – ja v tejto chvíli Passengera All The Little Lights. Lenže pri nej stále plačem, tak ju nemôžem počúvať často…