To, čo nám dáva krídla, je láska. Takže dnes práve o nej.
Okrem iného vám prezradím, do koho som zainvestovala hodný kus lásky prednedávnom. A aj to, čo s láskou prišlo ku mne…
Láska je o vzťahoch…
Sú hlbokou podstatou ľudského života.
Pred časom som uvažovala v jednom mojom blogu, čo všetko nám dáva krídla.
http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/03/22/rozpravac-pribehov-7-co-nam-dava-kridla/?print
Nuž áno, láska nám dáva krídla, je najväčšia sila vesmíru.
Sila lásky matky k dieťaťu prekoná všetky hranice.
Ako prvé nám ale obvykle pri slove láska vyvstávajú vzťahy partnerské. Pokiaľ rozoznáme tie pravé od nepravých – akosi sa neviem nájsť vo filozofii pobiehania od partnera ku partnerovi, „veď každý nás niečo naučí“ – láska je podľa mňa hlboká pripútanosť, ako „tanierik a hrnčíček, jeden pravý a navždy. Nikdy by som nebola s niekým, len aby som sa necítila sama. Rozhodne je lepšie byť sám, ako s nejakým klamárom. Sledovala som podvečer, ako vietor divo lomcoval korunami stromov za oknom, mrholilo. Presne ako v živote, usadila som sa bezpečne za sklo, bez pocitov, napadlo mi, preto som od začiatku roka nevykročila do lesa.
Hm, nestíham ani dopísať knihu o dvojplameňoch, o necelé dva týždne idem do lesa, tak nedopíšem. Zrejme k téme neviem všetko, čo mám, ktovie? Ľudia niekedy uvažujú, aký vzťah to vlastne žijú – karmický alebo osudový. Rozlíšenie je v podstate jednoduché – z karmických vzťahov ťažko odchádzame, vraciame sa do nich znovu a znovu, úmerne vlastnej nezrelosti. Ak zbelieme, odchádzame z nich do osudových vzťahov (alebo do ďalších karmických, podľa miery vlastnej zrelosti). Dvojplamenný vzťah je výnimočný, je len pre bielych, napĺňa nás hlbokým zmyslom niečoho, čo spoločne budujeme. Je navždy nie preto, že z neho nedokážeme odísť, vôbec neuvažujeme o odchode z neho – cítime, že to je naše pravé miesto. Že sme doma a všetko zapadlo na to správne miesto. Prihodím nádhernú pieseň k téme – dvojplamennú
https://www.youtube.com/watch?v=K3uBLZbgnyg
A do koho som zainvestovala hodný kus lásky? Aha – no nie je úžasný?
Pravdu povediac, pravú krásu nevidno na prvý pohľad – a tak to bolo aj teraz. Bol strapatý, špinavý, so skoro odtrhnutým uchom aj labkou, so zúfalým pohľadom v sekondhande. Nemohla som ho tam nechať. „No fuj, čo si to dovliekla“ konštatovali dcéry. Som veľmi starostlivá – v mojich rukách sa pozbieral z rán osudu, no musel čakať na ten správny čas ukrytý v taške za dverami.
A keďže mi predvčerom osud s láskou privial modrý prútený košík z jarmoku – presne taký som vždy chcela, tak v ňom sedí v spálni na mojej dlhej superskrinke pri posteli, spolu s knihami, ktoré mám rozčítané. Aaaaach, môj jediný plyšák bez mena, ale cítim, že ku mne patrí…
Záverom…
Dáme nejakú koincidenciu? „Pocity sú ako voda, ktorá má tiecť, aby sme boli zdraví a vitálni“.
No, viem presne o čom Zámer sveta teraz hovorí.
Elena 23.6.2019
Celá debata | RSS tejto debaty