Otvorený list generálnemu prokurátorovi Čižnárovi, aj výzva sestry Zuzany Galánkovej jej kolegyniam (facebook ju mazal, ale nájdete ju tu)
a tu
mali byť v dnešnom blogu. I spomienka na roky boja za spravodlivosť mňa aj ďalších matiek – práve dnes má meniny Ivko, jeho mama Olinka smúti. Už som blog mala takmer napísaný (aj záverečnú jedenástku mám pripravenú) – no patrí k tým málo slovám, ktoré ešte dám pred mojou cestou do lesa, preto ho chcem dať o inom. Nebudem písať o všetkých tých bezohľadných, nevšímavých a krutých, ale o niekom, kto si zaslúži, aby ste ho videli…
Pôvodný názov blogu bol „Majú oči a nevidia, majú uši a nepočujú“. No ja si želám, aby ste boli tými, ktorí majú oči a vidia, majú uši a počujú – a tak vám rozpoviem tento príbeh…
Príbeh začal, keď Vlasta (moja kolegyňa z tajnej delťáckej konštelatérskej skupiny) opísala svoj zážitok z dneška. V Chomutove, kde žije, to vyzerá takto. Plné kvetov.
Vlastne NIE, celé zle – príbeh nezačal takto. Začal omnoho skôr, keď sa jeden muž rozhodol zmysluplne. Chcel mať záhradku a nemal ju – mohol tráviť čas tým, že bude nadávať na osud, závidieť záhradkárom, no namiesto toho sa rozhodol, že sa bude venovať záhradke tam, kde je. A tak chodí a stará sa bezplatne vo svojom voľne o verejné plochy v meste.
Áno, to je on.
Hm, poviem vám, moje najstaršie dieťa písalo nejaký čas blog so mnou. Dopĺňala v jednom svojom blogu recesisticky slovník slovenského jazyka o nové slová.
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2016/11/02/o-nenapadnikoch-nohodrsnikoch-a-pokojistoch/
Hľadala protikladné slová k niektorým bežne používaným – a tak ku slovu zločinci odvodila slovo „dobročinci“.
Pán dobrovoľný chomutovský záhradník je podľa mňa jedným z tých dobročincov. A je krásnym príkladom toho, ako sa dobro opláca. Keby mal svoju záhradku, videl by ju on, malý kúsok z nej aj niekto nazerajúci cez plot. Takto má obrovskú záhradu, ktorú obdivujú denne mnohí ľudia a tešia sa pohľadom na ňu.
Moc sa mi páči ten jeho príbeh.
No áno, a moc sa mi páčila aj Vlastina odpoveď jednému diskutérovi, ktorý k jej fotopríbehu napísal, že takých pánov by potrebovali aj iné mestá.
Napísala mu „Staň sa ním“.
Záverom…
Môžeme sa dívať oknom – ja v tejto chvíli v Poprade z istého internátu – a vidíme praskliny na múre, alebo nádherné oblaky.
Možno niekedy treba odhrnúť žalúzie, ktoré nám tienia, aby sme videli skutočnú oblohu a veľkoleposť oblakov…
Ach áno, mám rada oblaky, oblaky na obzore, letiace oblaky, zázračné oblaky …
Elena 8.7.2019
P.S.: Fotografie sú moje a tie z Chomutova sú Vlastine, uverejnené s jej súhlasom, samozrejme.
Celá debata | RSS tejto debaty