otvorene

Život nás niekedy vedie krivolakými cestičkami, nabijeme si na nich občas poriadne nos. Prináša nám skúsenosti a poznanie, životne nimi zmúdrievame.

Sme rôzni a prijímame poznanie rôzne – niekto vnímavo a rýchlo, niekto zdĺhavo, po kúskoch. Niekto v náhlom záblesku poznania, niekto po dlhšom uvažovaní, skúmaní a potkýnaní sa. Niekto nadšene a niekto menej ochotne. A možno každý z nás aj všetkými týmito spôsobmi, či i inak, tak kadejako. Lebo niekedy nám osud dávkuje poznanie po kvapkách, pomaly a postupne, inokedy nás ním zasype náhle. Nemáme na to šablónu, my, ani osud.

Rozmýšľate niekedy o tom aké je vaše najsilnejšie poznanie v živote?

Pre mňa najsilnejšie je jednoznačne pochopenie, že existuje Zámer sveta. Konštelácia, v ktorej som stála za Pratmu a v nej som Zámer sveta vnímala, fyzicky som cítila jeho prítomnosť a všeobsiahlosť, je jedným z mojich najsilnejších životných zážitkov. Nikdy si na tú skúsenosť nespomínam bez zimomriavok.

Zámer sveta je nehmotná sila, „osudu sú podriadení aj bohovia, a ani osud nie je svojvoľný, ale je podriadený niečomu ďalšiemu, tajomnému, no rozpoznateľnému“.  Povedal to Hellinger vo vzťahu ku osudu a Zámeru sveta, to som písala už v blogu Komu veriť 5. – Ale komu veriť naozaj môžete… Prichádzajú k nám rôzne úlomky poznania, nenáhodné náhody, synchronicity a nikdy nevieme dopredu, ku čomu svojim poznaním nakoniec dôjdeme. Predvčerom mi doplnil Zámer sveta poznanie v knihe o Indiánoch Hopi, ktorí „majú za úlohu žiť s nekonečným zámerom, podľa večných zákonov stvorenia“. Sú to pre mňa cenné kúsky skladačky, keď nachádzam takéto stopy. Zámer sveta mi občas niečo posunie, skladám ich do mozaiky poznania.

Je to zvláštne s tým našim poznaním a cestou. Niekedy možno prekonáme naozaj ťažké veci, a potom si pri zdanlivo malej, zdanlivo nie takej náročnej veci povieme – a dosť – jednoducho odmietame vykročiť ďalej. Ťažko povedať, prečo je to tak – či tá vec nebola v skutočnosti pre nás až taká malá, ako sa zdalo, alebo či naše vnútro už z tej veľkej prvej veci bolo prasknuté (Česi majú nádherný výraz – „nakřáplé“), a tak stačilo už len málo. To je nakoniec jedno. Nemienime už urobiť ani krok. Osud, prepískol si to, neverím že by si mi priniesol ešte niečo dobré, stačilo.

Zámer sveta na mňa preto v týchto časoch láskavo dýcha ako na kuriatko učupené v jeho dlani, snaží sa ma zohrievať trpezlivo. Nechcem byť nevďačná, mám veľa dobrých vecí, za ktoré osudu ďakujem – a stretávam teraz mnoho nezištne láskavých, čestných ľudí. Hovorí sa, že k nám prichádzajú ľudia podľa toho, akí sme sami – no poviem vám, stačilo by mi, keby som bola spolovice taká úžasná ako oni.

Ale cítim hlboký vnútorný smútok. Viem, že Zámer sveta rozumie môjmu zúfalstvu a nedôvere. No tak, pozri sa, šepká mi tíško – privial mi v tomto týždni šamanské orákulum, a samé úžasné veci mi vyšli – lenže prehodila som ich cez plece, bez dôvery sa nepohnem. Tak mi prisunul aj šamanské karty Metodějky (volajú sa tak preto, lebo „metú dej“)… sú prekrásne, spredu má karta maľovaný obrázok a vzadu je príbeh ku obrázku. Sú hodne intuitívne a pre pôsobenie odpovede, jej napĺňanie by sme kartu mali nosiť pri sebe. Pochopila som, ako je ťažké položiť im nejakú otázku, ak nemáme v sebe nádej. Vytiahla som si len tak kartu. Sasanka.

A v takej „dôvera bod mínus jedna“ chvíli nami Zámer sveta skúša rôzne hýbať…

Ukážem vám, ako Zámer sveta pracuje v praxi. Nie je stotožnený s mojim odchodom do lesa – nahodil mi najskôr pracovné povinnosti do utorka. Tak v stredu, povedala som tvrdohlavo, dala som si zostrihať vlasy a skladám vytrvalo veci a kroky na kôpku „Odchod do lesa“ – pravdaže je ich oveľa viac, ako tu píšem. Zámer sveta vytiahol ťažší kaliber – chlad, v Tatrách nasnežilo. Povolila som o krok, aj deku ponesiem popri šamanskom bubne a fľaši s vodou, ústnej harmonike a bublifuku (oboje Maroško mal rád, nevedel fúkať a nosil ich mne), zubnej kefke a tabaku (nefajčím, je na balíčky bytostiam lesa). A tak som vo štvrtok kráčala s modrozeleno károvanou dekou z číňaku.

Zámer sveta preto vytiahol ešte ťažší kaliber – lákadlá. Kolegyňa Evka z minulých konštelačiek v Zaježke mi nedávno napísala, že sa jej vynorilo posolstvo pre mňa – cesta za šamanmi s konkrétnym zámerom. Do Južnej Ameriky nevyrazím, povedala som si. O dva týždne mi napísala, že by som mohla ísť do Česka, objavila tam práve takúto akciu. Riešila som to vo štvrtok večer po pár dňoch váhania, a osud neoklameš, cesta priechodná, vzali ma. Navyše mi potom v ten večer Zámer sveta privial podobnú možnosť i na Slovensku v tomto istom čase, no tá česká verzia ma nejako viac oslovila srdcom. Cítim intuitívne, že to je tá správna cesta. A ďalšie lákadlo mi hneď v piatok Zámer sveta prisunul, odvoz zo Slovenska priamo do Brd mám zaistený, lebo sa zjavne rozhodol prekaziť i môj nápad stráviť noc v lese pri Rokycanoch. Tak som les odsunula až po návrate z Česka.

Dobre, povedal si Zámer sveta, takto na ňu musím. Nasypal mi dnes za náruč lákavých ponúk – a o dva týždne, a o tri týždne… Sú to pre mňa naozaj silné lákadlá – chcela som zažiť večerné šamanské bubnovanie a skupinové liečenie, aj týždenná jazda na koni v krajine vzdialenej od civilizácie mi rozbúchala srdce – nebudem klamať, odchod do lesa by som kvôli tomu mohla posunúť. Ale ak odolám – z Česka prídem 23., tak v tom týždni môžem odísť do lesa. A hej, aj hŕbu gaštanov mám  pripravenú, lesom ich ponesiem a zasadím ich pre radosť a úzdravu Zemi.

Záverom…

Hm, neviem čo povedať. Dáme koincidenciu? Otvorila som Fools Crowa – otvoril sa príbeh o kameňoch – veta, že kamene poznajú, že na nejako mieste došlo k nešťastiu.

Kamene? To je moja silná skúsenosť z tohto týždňa. No dobre, poviem ju teda – ak som dnes písala v rannom blogu o inteligencii, kamene sú múdrejšie ako ľudia, vedia sa nájsť a vedia, že patria k sebe.

V utorok v Poprade sa ku mne prihlásil kameň, nosila som ho vo vrecku. V piatok som cez obedňajšiu prestávku bežala nakúpiť – poslúchla som volanie, s taškou som sa pár krokov vrátila, bol to tento sivý kameň. Doma som oba vybrala pred praním nohavíc a uvedomila som si, že sú oba trochu poškodené, také tvarové nepravidelnosti. Priložila som ich tou časťou k sebe a dokonale spolu zapadli. Ako zámok a kľúč. Obrázok to až tak neukáže, ale v realite je to neprehliadnuteľné. Zvláštne, však?

Elena   13.7.2019

P.S.: fotky sú všetky moje, pravdaže.