otvorene

O nenáhodných náhodách v našich životoch zasa raz.

Raz, keď vyzdraviem, keď budem mať prácu, keď budem mať dosť peňazí, keď budem mať dosť času, tak potom… – snažíme sa podmieňovať dianie v našom živote. Ibaže Boh neobchoduje, ani Osud – a ja viem, že určite nie ani Zámer sveta, ktorý je v skutočnosti tým, kto to tu riadi.

To už som skúšala, takú tú malú naivnú stratégiu – „prosím, prosím, urob pre mňa toto, iba toto – a prosím, toto mi nechaj, iba toto a nič iné nemusíš“. Toľko krát som ju skúšala, márne – možno aj vy, však?

Zámer sveta sa iba díva, pokojne a trpezlivo – ešte ťa to neprešlo? Niekedy nás aj chvíľu nechá, aby sme na vlastnej koži precítili a pochopili, akú hlúposť si sami pre seba prajeme. A ako zdatný murár buduje s nami stavbu nášho života. Ak postavíme stenu nejako blbo, jednoducho ju zvalí – toto musí preč. A pchá okno kamsi doľava, kam by sme ho my sami nikdy nedali. No zvláštne je, že keď sa pozrieme na už vybudované, vidíme skvelé dielo, architektonicky zaujímavé, presne sa to tam hodí. Vždy je to tá najlepšia z možností, čo sa nám snaží posunúť do života.

Je pravdou, že tie dieliky puzzle, sprvu zdanlivo nezmyselné, v jednej chvíli dávajú význam a presne zapadnú do mozaiky. Potrebujeme byť odvážni, aby sme si dokázali priznať pravdu a múdri, aby sme jej začali veriť. Nie my to tu riadime, ale Zámer sveta  (Boh, Osud) – a rozhodne to riadi lepšie ako my. Veci, ktoré nám do života prichádzajú sa snažíme „logicky analyzovať, dôsledne plánovať a múdro riadiť“, až nakoniec pochopíme, že neriadime nič a že najväčšou múdrosťou je odovzdať sa s dôverou plynutiu udalostí.

Myslím, že sa to dá nazvať zmúdrením no hlboko v jeho podstate je

• vďačnosť, že Zámer sveta realizuje pre nás to pravé, najlepšie, pomáhajúce nám nachádzať cestu ku posvätnému snu – ako hovoria šamani,
• a pokora – nie v zmysle poníženého sklonenia hlavy pod bičom, ale v zmysle zrelého pochopenia, že je rozdiel medzi tým, čo chce naše malé, niekedy hodne zaslepené Ja a tým, čo chce naša Duša. Keď nadviažeme kontakt so svojou Dušou, pokora prestáva byť niečím neželaným a nepríjemným, stáva sa cenným sprievodcom na našej ďalšej ceste.

Dalo by sa to nazvať aj „zbelenie“, pretože nie veci okolo nás sú iné, ale my sa meníme a tým vyvolávame zmenu v okolí. Ak sa ťaháme späť k minulým zlým veciam, vzťahom, situáciám, je to len o tom, že sme nedostatočne bieli a nevidíme preto svetlo ďalšej cesty.

Hodne inšpiratívna je v tomto smere kniha, ktorú som už v mojom blogu v posledných dvoch dňoch spomenula a ktorá mi zapadla do tej mojej skladačky. Je príbehom chlapca, hľadajúceho svoju dušu, ktorú prehral v kartách. Postupne získava dieliky poznania – ako je dôležité odpustiť sám sebe, žiť svoju vieru, byť pravdivý a zbaviť sa navždy klamstiev, bezpodmienečne milovať. Aj to, že nestačí veriť, ale treba sa odovzdať. V jednej chvíli sa prestal dívať na prežité útrapy a bolesť, a začal byť vďačný za všetky tie životné skúsenosti, za svoj život a cestu.

Zaujímavú knihu o tom aj teraz čítam – šamanskú, pravdaže, ten týždeň a pol už bude všetko moje čítanie zrejme len šamanské, aby som niektoré veci pochopila. Hovorí o snoch v našich životoch – o tom, že niekedy žijeme nočnú moru a niekedy denné snívanie, no ani jedno a ani druhé nie sú posvätným snom. Kniha vysvetľuje, že spoznať posvätný sen môžeme tak, že bude omnoho väčší ako my sami a bude sa zdať nemožné ho dosiahnuť. Volá nás vykročiť mimo známe oblasti a nenechať sa zlákať „ľahkou cestou“ (to mi zapadá do vyššie spomenutého – že sa odovzdávame zmene, miesto toho aby sme sa úporne hrabali späť za tým starým).

Keď nenáhoda volá…

Hromy dunia v temnote. Fúka silný vietor. Previal mi chladným dychom trikrát cez závesy až ku mne do spálne, až ich naddvihol – a ja vnímam tú nenáhodnú náhodu. Prezradím vám ju – v tej knihe, ktorú spomínam, uctievali ľudia Tri vetry. Myslím, že som Ťa pochopila, Zámer sveta, tak sa k tej knihe vraciam.

O vetre je v úvode knihy aj báseň, tak ju tu dám

Foukej mi, foukej do věčnosti, vetře můj,

veď mě, veď mě k oddanosti, nečaruj.

Zpívej mi, zpívej o mé duši, ať cestu k ní znám,

ať na ní najdu, co jsem, ať po ní dojdu až Tam.

Volá sa Mulaj – ten chlapec svoju dušu hľadajúci. Aj kniha, pravdaže.

Záverom…

Na zmenu musíme pozbierať všetku svoju odvahu a vieru a nádej.

Ja odvahu momentálne zbieram na zajtrajšiu cestu do Tatier, dúfam že počasie sa trochu umúdri.

A priznám, keď v tejto chvíli počúvam prudko padajúci dážď a hrozivé hrmenie v temnote, myšlienkami som pri tej Orovnici a rituáli smrti. Hrdinsky sa priznávam, že vôbec nie som hrdina a viem, že ak v lese v tme príde búrka s bleskami, budem plakať (fakt budem nariekať, nie je to logické správanie, však blýskať sa kvôli tomu neprestane, ale aspoň si to úprimne priznávam).

Elena  13.8.2019

P.S.:

A hej, vietor zoslabol v tej chvíli, keď som tu napísala tú báseň a názov knihy. Pochopili sme sa, Zámer sveta…

Hm, možno v časoch búrky treba myslieť na slnko – nuž jedna z mojich fotiek…