otvorene

Dieliky mozaiky nášho života sa skladajú do zmysluplného celku. Niekedy máme pocit, že vôbec nesedia niektoré kúsky do toho nášho obrazu, no zrazu náhle zapadajú. To len my sme nevideli pravý obraz, ale akúsi svoju predstavu, ktorá nebola správna. Kúsky puzzle si ja osobne skladám – a obvykle i prichádzajú ku mne – cez koincidencie práve večer, keď ruch utíchne, a ja spomalím z celodenného zhonu.

A tak niečo o tom skladaní, a niečo o živote…

Môj predvčerajší dielik?

Prihovorím sa žabe na poličke pri nočnej lampe pohľadom – žaba, žaba, prečo ťa tu vlastne mám? Vytiahnem z kôpky neprečítaných kníh náhodne jednu, otvorím náhodne – a v nej čítam „žaba je medzinárodný symbol šamanov“. A vraj predstavuje čarodejníctvo. Hm, treba dodať, že okrem tejto žaby mám v pravom rohu postele dve plyšové žabky. Je mi to blízke, k tomu sotva treba niečo dodať. Fascinuje ma, ako máme niekedy odpovede na očiach, len im nerozumieme, dostávame sa ku ich pochopeniu až v určitom čase, keď na ne dozrieme.

Ach, náhody – aké sú vždy nenáhodné…

Prekvapujú ma vždy znovu a znovu, tieto zvláštne koincidencie Zámeru sveta. Rovnako ako ma vždy zaskočí fakt, nakoľko skresľuje realitu pri fotení môj mobil, tá klamlivosť fotky. Jej odlišnosť od reality ma trochu aj desí, pripomína mi to zakaždým varovne, ako klamlivá je technika celkovo a ako nami pomocou nej s našimi životmi ktosi manipuluje, aj aký skreslený môže byť kvôli tomu náš pohľad na realitu.

Pozrela som si potom v tej knihe aj Havrana, moje silové zviera. Havran a vrana poznajú Posvätný zákon a tajomstvo Počtu 20. Hmmm, moc múdra kniha, teším sa na poznanie, ktoré prináša. Je jednou zo siedmych, ktoré by som chcela ešte do utorka prečítať – a nie, nie je to jednoduchá úloha, lebo kadečo riešim – vybavujem stretnutie pre našu skupinu matiek OLP u ministerky a tisícpäťsto ďalších vecí, dopisujem druhoatestačnú prácu (v utorok ráno ju musím odoslať už aj zviazanú). A to ma ešte cesta s dcérou do Prahy a potom konštelačná nedeľná cesta do Žiliny čaká. Zaváhala som, či Prahu teraz točiť, mám zúfalo málo času na druhoatestačku – nesklam ju i ty, povedala Kika – a tak mobilizujem sily, čas a idem.

Včerajší dielik…

Uvažovala som večer, ako Zámer sveta posiela k nám pomoc. Lebo som sa predvčerom vnútorne rozplakala – necítim sa ako obeť, len som cítila smútok z toho, kam až môže siahať nečestnosť. Pomohla mi správa o šamanskom liečení, pozvanie od ľudí, ktorých som dlhšie nevidela. Pôjdem tam v septembri – chcem sa niečo priučiť v skupinovej liečbe, aj ju absolvovať. A medzitým mám budúci týždeň silnú skúšku i príležitosť, rituál zomierania – Zámer sveta to zostavil výnimočne, mimoriadne zvláštne – a z môjho pohľadu úžasne, možno o tom prezradím viac raz, keď tým prejdem…

S odstupom času si uvedomujeme, ako nás niektoré situácie silne zmenia. Nepotrebujem mať okolo seba veľa ľudí, ale tí, ktorých do svojho sveta púšťam, tam majú stále miesto. Vždy som chcela mať jediný partnerský vzťah, navždy – a kamarátok mám pár, po dlhé roky. Vytvorila som si teraz pevnú hranicu – chcem mať okolo seba iba ľudí, ktorí sa ku mne správajú čestne, nezraňujú ma. Naozaj som si ujasnila v poslednej dobe, komu som ochotná vytvoriť vo svojom živote miesto. Vždy som to mala poskladané rozumovo, no nikdy som to nepustila do svojho srdca. Zakaždým som bolesť potláčala, a tak som dávala ľuďom opakovane šancu mi ubližovať, hodne dlho. Zakaždým som si hovorila, že v živote skrátka každý urobí chybu, treba ísť ďalej…

Dnes viem, že sú dva druhy chýb – tie ľudské, prirodzené a sprevádzajúce nás životom, nikto z nás nie je dokonalý – a tie druhé, pri ktorých by sme mali utekať ihneď. Je pravdou, že každý z nás v živote robí chyby, ale niekto ich robí v štýle „zabudla som kúpiť, prihorela mi polievka, tá váza mi padla, rád sa občas chválim“ a iný v štýle „podvediem ťa, ponížim ťa, oklamem ťa, nedodržím slovo“ – tie prvé sú ľudské, a približujú nás k iným, robíme ich každý občas. Tie druhé sú o našich ľudských kvalitách, charaktere, nie o tom, že sa nám niečo nepodarilo a máme deň – blbec. A tam je podľa mňa hranica medzi tolerovateľným a netolerovateľným.

Nakoniec som pani Emöke počúvala…

Presnejšie – jej nahrávku v mobile z nášho spoločného stretnutia z 29.7. Premieľala som ju v sebe. Veci, týkajúce sa mojej budúcnosti v najbližších mesiacoch. Celú tú zvláštnu energiu stretnutia. Viete, čo si na nej vážim najviac? Jediný človek, ktorý mi dal úprimnú odpoveď na jednu moju priamu otázku (čo ste, nedám to tu, že akú) – a jedine to tú otázku mohlo uzavrieť, aj uzavrelo. Cítim to tak.

Aj v minulom blogu som uvažovala presne o tom stretnutí s ňou

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/08/18/ano-3-ten-spravny-uhol-pohladu/

Lebo som od stretnutia s ňou bojovala s predstavou, ako je to kdesi presne naskladané a vidieť až také detaily. A samozrejme tam lavírujú moje predsudky, nedôvera.

Stiahla som sa do seba. Som spokojná, nebudem na tom už nikdy nič meniť, povedala som si. Dobre, že mi to kázala nahrávať a vrátiť sa k tomu. Keď počujete niektoré veci znovu, má to význam. Nevymažete ich obranne z pamäte, pripomenú sa. Bude to tak, aj keby si nerobila vôbec nič – je to silný ťah osudu, presne tie slová i konštelačne mi už zazneli. Včerajšok ma posunul, prichádzajúce beriem s väčšou pokorou, vlastne som si uvedomila, nakoľko silne sa dôvera k Zámeru sveta spája s pokorou. Nie ja to tu riadim, a ak Zámer sveta niečo skladá, má jasnú predstavu. Koniec-koncov, napadlo mi pobavene, má viac skúseností s riadením ako ja. Asi by sme mu naozaj mali veriť a nechať veci plynúť bez bránenia sa im…

A hej – človek, ktorý dokáže hladiť tvoju dušu – to je podľa mňa najkrajšia charakteristika Dvojplameňa, akú som kedy počula…

P.S.:

Kamene vedľa žaby na obrázku sú srdiečkové – a nie sú bezúčelné, sú to malé šamanské kamene, občas s nimi hovorím, keď hľadám odpovede. Mám aj veľké šamanské kamene, tie nosím stále so sebou – šamani po rozhovore s kameňom ho obvykle vrátia prírode, ale tieto chcú byť so mnou…