otvorene

Ste človek prírody a vidieka, alebo človek mesta?

Možno si teraz poviete, že ste človek mesta a pritom aj prírody. Hm, to je veru pravdepodobné – veď i „mešťania“ si kus prírody uchovávajú vo výsadbe na terasách, či aspoň v črepníkoch na balkóne alebo na okne. Prírodu má rada iste väčšina z nás – výnimkou dlaždičov a betónovačov, pravdaže, ako ja volám tých, ktorí by najradšej každý kúsok plochy dali „dočista do čista“.

U mňa sa vzťah k prírode dá označiť slovami „viac ako rada“. A práve preto prírode venujem môj dnešný blog.

Život na lazoch…

Kedysi som v blogu písala o živote, ktorý sa mi páči – taký dedinský, prepojený s prírodou, „ďaleko od hlučného davu“…

Prednohorský život je taký – „ako na lazoch“. Zvláštne, keď žijete dlhšie na takomto mieste, prestanete vnímať ticho ako niečo rušivé. Prestanete ho vnímať vôbec. „Aké je tu ticho“ povedala ohromene Janka, moja spolubesedníčka z minulovíkendovej slobodnovysielačskej debaty, keď vystúpila z auta. Ja sa tak ohromene nadychujem, keď ma osud zavedie do väčšieho mesta. Vždy znovu si v takých chvíľach pripomínam, aký je tam hluk. Aj v noci!!! Rozumiem, že ľudia žijúci v meste ten hluk prestávajú vnímať, inak by sa museli z tej presily podnetov zblázniť.

Mládež vyrazila podvečer veseliť sa narodeninovo (moje najmladšie dieťa má dnes narodeniny) ešte do neďalekého rekreačného zariadenia – otvoreným oknom spálne som počula, ako ich štebotanie pomaly zaniká v diaľke. Rozľahlo sa tu znovu ticho, prerušované len občasným zaštekaním susedovho psa. Ticho je aj v bytovke, pretože väčšina bytov je pre ich majiteľov len rekreačná, zjavia sa tu sporadicky.

V takom tichu počujete naozaj šumieť vietor korunami stromov, ševeliť lístie. A po hodine a pol znovu z diaľky doliehajú hlasy, to sa mládež vracala z chaty.

Nuž, áno, život v takýchto lokalitách má svoje čaro.

Čo znamená „mať rád prírodu“?

Uvažovala som včera večer o tom, čo pre mňa znamená „mať rád“. A tak som to následne prepojila s dnešnou úvahou „mať rád prírodu“.

Mať rád podľa mňa znamená niesť v srdci – a základným prejavom v správaní je neubližovať, byť starostlivý. Takže voči prírode by sme sa mali správať citlivo – a pod vplyvom dnešných správ, ktoré som výnimočne po dlhej dobe sledovala, to znamená, že – žiadne vysekanie stromov v lokalite hniezdenie vzácneho orla krikľavého, ani žiadne vypúšťanie vody z odkalísk do potoka. A dodám ešte, že i žiadne smeti v prírode, čo najmenej chemikálií a kadejakých ďalších škodlivín v pôde, vode, vzduchu. Radostné vrabce, ryby a raky pokojne žijúce v potokoch, lúky plné kvetov. Ozeleňovanie miest – dobre, nejdem naštvávať vašich primátorov v tejto chvíli  tým, že budem menovať mestá, kde je zeleň úbohejšia ako úbohá. Sami to dobre viete, ako je to u vás. Mali by sme to nielen vedieť, ale aj za ochranu životného prostredia a ozeleňovanie miest vystupovať aktívne.

Pretože, vážení, súčasťou prírody sme aj my. Ak nechránime prírodu, nechránime ani seba.

Prírodou…

Včera sme vyrazili so strednou dcérou Svetlankou na huby. Odvážne, s veľkým košíkom, v podvečernom slnku. Vlastne som sa chcela len trochu prejsť, lebo les… – niekedy stačí, aby urobil „fúúúú“ a dýcha sa nám ľahšie, však? No po pár krokoch dieťa našlo nejaké kuriatka. Potom dubáčik, kremenáčik nám pribudol. A tak sme šli a za necelú hodinu sme mali v košíku dosť na večernú hubovú praženicu, aj na dnešnú večeru zopár kuriatok a kremenáčikov zvýšilo. Vyrastala som pod Tatrami, kde sú čisto ihličnaté lesy, kremenáčiky u nás nerástli. Tu som si ich obľúbila, ich červené hlávky svietia v tráve či v suchom lístí. Pripomínajú mi farbou líšku, možno preto ich mám tak rada.

Mne to silne „líškovalo“ tento týždeň – cestou do práce som videla na ceste dve mŕtve líšky, prejdené bezohľadne sa rútiacimi šoférmi. A včera ráno nádherná líška kráčala u nás popri ceste skorým ránom – a ticho vkĺzla do lesa, keď sme ju míňali. Presne tou cestou som predtým chodievala – i v zime – k autobusu ku horárni, po celé roky. Občas čosi lomozilo v temne lesa popri ceste a v zime bolo vidieť v okolí sporadicky svietiacich lámp v neporušenom snehu menšie či väčšie stopy labiek, no musela som premôcť strach a vykročiť ďalej, brodiť sa snehom pod kopec. Neskôr chodieval autobus hore ku liečebni, to už bolo o čosi ľahšie a tá cesta mala svoju poetiku – hviezdy v mrazivej temnote, svitanie, slnečné lúče prenikajúce lístím… Zakaždým som si vďačne uvedomovala, o čo radšej mám túto verziu života, než dobiehať ku MHD kdesi v uliciach s rútiacimi sa autami všade vôkol.  Raz darmo, som človek prírody, veď vravím.

Záverom…

Niekedy stačí málo. Akciu „aspoň jeden strom“ by sme si mali zaviesť. Každý by sme zasadili každý rok strom, aspoň jeden.

No nebolo by to prekrásne?

Elena  14.9.2019

P.S.: Týchto húb je v lese dosť, my ich nezbierame, no vraj sú jedlé. Ktovie…

Fotografia je moja, pravdaže, včerajšia.