Krajina, v ktorej „už včera“ znamená „konečne zajtra“? To je Slovensko pre 15-ročného Lukáša?
„Slovensko, v ktorom sa „nebudeme báť zomierať“ – ako to výstižne povedala tuším Čaputová, – a ja dodávam – či preto, lebo zomrieť bude lepšie, ako tu žiť???!!
A ak niektorí hovorili o potrebe trhového mechanizmu v zdravotníctve, takto som si ho teda rozhodne nepredstavovala.
O čo všetkom to hovorím? Budem konkrétna, vydržte…
Prešli dva roky…
Dnes sú už dva roky čo som ťa posledný krát držala v náručí. Kedy mi tvrdili, že si unavená a len spinkáš 😭, kedy odignorovali tvoj vážny stav 😭😭😭, kedy si zaspinkala na večnosť 😭😭😭…
Tieto slová dnes napísala Janka, jedna z mám Otvoreného listu premiérovi svojej dcére Dianke.
No hej, Dianka zomrela pred dvomi rokmi, zomierala po celý deň mame v náručí.
Pôvodne som blogu chcela dať názov „Dianka tíško spí mame v náručí“. Lenže ona nespí ticho. Je mŕtva.
Tu jej celý jej príbeh:
Deti by nemali zomierať pre chyby lekárov, pani ministerka. A tí lekári, ktorí pochybia, by mali byť bezodkladne po podozrení na chybu odstavení od výkonu praxe – rovnako ako je to s učiteľmi v školstve.
Nie, nie je v poriadku, že vinník jej smrti ešte stále nie je pomenovaný.
Nie je poriadku ani bezmála smrť v priamom prenose…
Ako inak nazvať situáciu, v ktorej sa ocitol u nás 15-ročný chlapec. Čaká na operáciu a dva odborné pracoviská sa medzi sebou handrkujú. Tak pozor vážení, to nie je moja predstava trhového mechanizmu – že budete pacienta odsúvať, jedni aj druhí.
Pani ministerka už medzičasom aj konala.
Lenže pre chlapca je vzácna každá hodina, lebo znižuje šance v jeho prospech.
Jeho mama mala odvahu bojovať za svoje dieťa.
No celý ten prípad ukazuje, ako hlboko sa vryla neetickosť a amorálnosť do slovenského zdravotníctva. Nikto sa necíti vinný za predlžovanie čakania na operáciu vážne chorého dieťaťa.
Do tohto by sa už mala angažovať aj ombudsmanka pre deti.
Jednorazová pomôcka, ktorá už nie je jednorazová…
Nie je moja predstava zdravotníctva ani taká, aby nám dali nebodaj nejakú pomôcku už predtým kýmsi použitú…
Položme si otázku – komu by dali tú novú zdravotnú pomôcku, a komu starú, použitú už niekedy?
Konečne svetoví – prví v čomsi…
Dodala by som. Lebo budeme unikátom – podľa Združenia dodávateľov zdravotníckych pomôcok takáto prax nemá obdobu v žiadnej inej krajine Európy. V praxi by to znamenalo, že pacient počas operácie dostane takú zdravotnícku pomôcku, ktorá už bola použitá u iného pacienta pri rovnakom, alebo podobnom operačnom zákroku.
Cítite, do akého marazmu sa to ponára slovenské zdravotníctvo? Ako v močiari, keď vás bahno postupne pohlcuje…
Ach…
Ach, nie je jednoduché konštelačne otvoriť svoje srdce. Človek musí zozbierať všetku odvahu dôverovať.
A tak som dnes nariekala za mŕtvu Dianku, i za Lukáša, ktorý zúfalo potrebuje operáciu, aby prežil. Aj za môjho syna Maroška, za to všetko, čo sme budovali desaťročia v našich životoch – a čo nám lekári svojim pochybením bezohľadne zničia, bez slova ospravedlnenia…
Záverom…
Médiá teraz upozorňujú, že hurikán stále nepovedal posledné slovo.
Veď ani ja, vážení…
Elena 7.10.2019
P.S.: Fotografie sú z rodinného albumu a uverejnené so súhlasom matky
Celá debata | RSS tejto debaty