No, to má ale starosti tá Ištvánová, povzdychne si možno niekto z vás po prečítaní nadpisu dnešného blogu. Oprava starých topánok, navyše mojich, ju trápi?
Ibaže ja nezvyknem klásť otázky len tak, aby reč nestála. Pýtam sa na veci, ktoré chcem vedieť – a odpovede počúvam so záujmom.
Prečo ma zaujímajú Vaše pokazené topánky? Vysvetlím to o chvíľu.
Predtým ale spomeniem jeden článok a trochu osvetlím potrebu hovoriť o téme, ktorú chcem dnes naniesť.
Spomenula som v blogu Novembrenie 3. článok
Spomenutý článok hovorí, že domácnosti majú aj niekoľko mobilov a aj niekoľko áut. Áno, máme doma kadečo mnohí – viaceré mobily, počítače, tablety, autá. Teraz nejdem analyzovať štatistické zistenia v čom naša životná úroveň po roku 1989 rástla a klesala, lebo môj názor na štatistiku mám jasný – dvaja zjedia štatisticky jedno kurča, v realite jeden ho zje celé a druhý nemá nič.
Zaujímavú odlišnosť však zachytil ten článok – a práve k nej chcem povedať pár slov
„Oblečenie sa takpovediac nosilo po starších súrodencoch a posúvalo medzi známymi a susedmi, v prípade potreby sa prešilo,“ hovorí Sadovská. Neexistuje hádam žena či dievča, čo vtedy nešilo či nenosilo doma ušité šaty. S topánkami sa chodilo k obuvníkovi a nie do smetí. To isté platilo aj pre spotrebiče.
No, a teraz si zaspomínajte úprimne aj vy sami – koľko krápov ste za posledných desať rokov kúpili?
- Napríklad dáždniky, ktoré sa do roka po zakúpení rozpadajú – a to ich môžete kúpiť nielen „u číňanov“, ale aj v renomovaných obchodoch – dopadnete rovnako. Čo s nimi robíte, vyhodíte ich?
Ja sa snažím už veru hodne dlho dopátrať v mojom okolí niekoho, kto opravuje dáždniky – mám dáždnik z čias mojej práce v protialkoholickej liečebni, kde sme raz k Vianociam dostali ako darček od zamestnávateľa dáždniky s nápisom „Nech nikdy nepotrebujete naše služby“. No mohla by som takú recesiu vyhodiť? Ibaže časy, kedy dedinou šiel drotár a pokrikoval – „hrnce drotujem, dáždniky opravujem“ sú už kdesi stratené v minulosti a opravári dáždnikov sú ešte zriedkavejší ako pravá láska.
- Alebo tie vaše pokazené topánky – tiež končia v koši? Opravárov obuvi je u nás málo, starí zomierajú, a mladí sa akosi tejto práce nechytajú.
- A čo spotrebiče? Tie zastarávajú aj „morálne“, veľmi rýchlo sa zlepšuje technológia, a tak staré práčky nemajú moderné funkcie. Treba rýchlo kúpiť novú s 30 programami na pranie a ďalšími doplňujúcimi zlepšeniami, z ktorých potom dve tretiny ani nevyužívame.
O tom, že by sa nebodaj presúvalo nosené oblečenie medzi dospelými mnohí dnes nechcú ani počuť – fujtajbl, nič také by si neobliekli. Podaktorí sú menej striktní – možno niečo super značkové by brali po niekom, hej, tajne pravdaže, ale inak… Kedysi ľudia boli šetrnejší, veci kolovali medzi známymi, ľudia sa za to nehanbili. Viac sme si vážili veci.
A s tým šitím šiat – no tie sa šili. Ja som síce pracovala odborne a celoživotne, no keďže bývalý manžel v tej dobe opatroval nášho syna a mali sme ešte aj tri dcéry, naozaj som musela rátať každú korunu. Nuž som im kadečo ušila (nemala som šijací stroj, šila som v rukách), ale aj uplietla, uháčkovala, kým boli deti malé. Som na to obdobie teraz hrdá a pokladám ho za pekné časy napriek všetkému ťažkému, lebo vtedy žil môj syn.
Ak riešime výročie Novembra, pri spomienkach na „staré časy“ to nie je len o filozofii a hodnotách zriadenia, ale aj o filozofii a hodnotách života. Žilo sa skromnejšie, aj akosi pokojnejšie a ľudskejšie. Vzťahy medzi ľuďmi boli čistejšie a krehkejšie. Práve na tú arogantnú, bezohľadnú, sebeckú spotrebnú kultúru kapitalizmu dnes naráža ekologizácia pohľadu na svet, ktorá si vyžaduje rýchle a účinné kroky v prospech uchovania života na tejto planéte. Ale kdeže by sme sa uskromnili, obmedzili spotrebu. Užiť si bez ohľadu na čokoľvek – táto primitívna filozofia vládne dnešku a mnohým v ňom. Skrátka je to čas vhodný pre ľudí bez akýchkoľvek morálnych zábran, ktorí neberú do úvahy iných, žiadnu morálku ani záväzky, ale len a len užívanie si a seba. Lebo byť iný sa nenosí – morálka, slušnosť, čestnosť a zodpovednosť vypadli z dnešného slovníka. Hej, to je táto doba – stratili sme úctu k životu, sme len jeho konzumentmi. Najvyššou modlou sa stalo užívanie, podaktorí striedajú partnerov rýchlejšie ako menia posteľné oblečenie. Toto je doba vhodná pre lumpov všetkého druhu, a pre pobehlice – pardon, nazývajme ich radšej „príležitosti pre každého“, „putovné atrakcie“.
Vrátim sa ešte k vyššie spomenutému článku.
„Boli sme oveľa viac bezodpadoví ako teraz, upozorňuje Sadovská – tieto zvyky sa teraz vracajú v podobe ekologického prístupu známeho aj ako Zero waste – teda bez odpadu.
„Čo sme si kúpili, to sme v podstate do poslednej omrvinky často aj zjedli, veď sme si často kvôli exotickému ovociu či inému menej dostupnému tovaru vystáli aj niekoľkohodinový rad v obchode,” hovorí. V domácnostiach sa pestovalo, zaváralo a konzervovalo.
Úplne iný bol aj prístup k móde, keďže žiadne veľké reťazce či lacné tričká na jedno použitie neboli dostupné.“
Veru, spomínam na časy, kedy sa nábytok i hračky dedili z generácie na generáciu. Neboli to krápy, ktoré sa zničia za rok či za dva, ale poctivá remeselná výroba z kvalitného materiálu. Oblečenie neboli tričkom na jedno použitie, ľudia mali svoje veci radi a vážili si ich, dnes ich kopia a potom rýchlo vyhadzujú do kontajnerov, lebo „vyšli z módy“. Presne to vyhovuje tejto dobe, aby sme sa nepripútavali k ničomu a nikomu – všetko sa dá rýchlo vyhodiť a nahradiť, a preniesli sme to aj do vzťahov. Dnes ľudia vyhadzujú a bez zábran ničia kadečo. Ja si vytváram hlboké korene k ľuďom, miestam, veciam a uvedomujem si ich hodnotu, vkladám ich do svojho srdca a stávajú sa pre mňa jedinečné a nenahraditeľné. Preto si teraz vyberám už len to, čo má zmysel uchovať.
Pre mňa práve úcta k práci iných bola kedysi dôvodom popri šetrení peňazí dôvodom, že som doma vyrábala koberčeky – rohožky k dverám, deťom k posteliam, nejaké som odniesla aj mame. Investovala som do strihania starých ponožiek a tričiek čas, no tie koberčeky boli nádherne pestré a veci nevyšli navnivoč. Vážim si môj čas, mala som ho málo len tak pre seba, preto si dokážem vážiť aj čas iných.
Mám rada veci, ktoré majú dušu – aj ľudí, pravdaže. Prezradím vám niečo – cítim ako nežne na mňa Zámer sveta dýcha, keď ma chce potešiť – práve dnes ráno mi prisunul prekrásny darček, náušničky s vážkami som objavila, a tak som kupovala vianočný darček sebe, aj niečo i mojim deťom. Tie výrobky vyrobili ľudia v Indii a v iných častiach sveta, a je uvedené zakaždým o tom človeku, ktorý ich vyrobil.
Na jednej strane ak niekto vníma krátkodobosť a bezcennosť všetkého vo svojom živote, podľa mňa si tým narušuje aj úctu k vlastnému životu – ak v ňom mám len to, čo možno kedykoľvek vyhodiť a zbaviť sa toho – čo v ňom má cenu, zostáva len prázdny konzum, užívanie si? Mám v živote veci, za ktoré som ochotná bojovať, práve tie sú pre mňa v živote najdôležitejšie a dávajú mu farbu. Pre mňa je každá strata veľmi silná, lebo ma nezaujímajú tričká na jedno použitie.
A na druhej strane je zbesilý konzum ziskom pre jedných a ožobračovaním pre druhých – lebo vyrobiť lacné tričko musí lacný robotník. Človek existenčne tlačený robiť za žobrácku mzdu, možno aj dieťa v podaktorých krajinách. Rovnako je to aj s topánkami, uisťujem vás. A tak kým sa rozbehnete s niečím do koša a nakúpite nové módne kúsky v zľavách v obchoďákoch, vybavte si pred očami človeka, ktorý to musel vyrobiť. Aj suroviny, drancovanú prírodu, túto Zem – pretože je našim domovom, jediným domovom – iný nemáme.
Prajem s láskou a úctou uzdravenie Zemi.
A vám všetkým želám deň plný pohody…
Elena 21.11.2019
P.S.:
https://www.youtube.com/watch?v=zmVM9xglVX4
Kedy? Naposledy včera :-) ...
Ani ja nevyhadzujem pamiatky na pekné chvíle...Nedávno,... ...
Zial, máte pravdu- obidve. No ako hovorí moja ...
Skvelý článok Elenka... Kedysi som tiež ...
Celá debata | RSS tejto debaty