otvorene

O ceste von? Prečo o ceste von? A kam je to von?

Dozviete sa…

Cesty bývajú rôzne…

Pri tomto slove sa nám môže vynoriť pred vnútorným zrakom kadečo – známe miesta, túžba poznávať nové krajiny, cesta od seba k iným, cesta životom… Mne sa objavil ako prvý obraz troch ciest v rámci životnej cesty – poznáme ho z rozprávok, občas ho spomínam i v blogu – cesta zlatá a strieborná, vedúce kamsi falošným smerom, a tá tretia, kamenistá, tá pravá cesta zmysluplného príbehu. Je na nás, ktorú z nich si zvolíme – závisí od miery našej múdrosti a odvahy, možno dôvery v seba a v osud, hm.

Vianoce sú čas cesty von…

Čas otvorenie dvierok na srdci, čas dávania iným i sebe – silnejšie nás to vedie v tomto čase rásť. Všetky tie vianočné prípravy vnímam nie ako „musím, musím, musím“, ale ako „chcem, chcem, chcem“, radostne, pretože v nich cítim omrvinky Vianoc.

Možno i tie zlé veci, ktoré sa stávajú – a stalo sa ich v posledných dvoch týždňoch nemálo – nám teraz intenzívnejšie pomáhajú nájsť správnu cestu. Je pre mňa ako empatika náročné vidieť v médiách detaily tragédií. Nevyhľadávam ich, prežívam v tých situáciách bolesť, no niekedy sa takýmto správam nevyhneme, lebo sa valia odvšadiaľ. Neviem, či by mali dávať médiá až také detaily ako fotku starého pána vyzerajúceho k okraja zrútenej bytovky, ktorý potom pri požiari zomrel, či popisovať krik obetí na streche, ktoré potom uhoreli – podľa mňa sa správajú bezohľadne, mali by sme oveľa etickejšie zvažovať v spoločnosti, čo v takýchto situáciách uverejniť. Nielen kvôli empatikom, ale i kvôli pozostalým. Viem, aké sú Vianoce po náhlej a tragickej strate milovaného človeka. Myslím, že i banky by sa mali zachovať ľudskejšie, lebo z takých obrovských ziskov by tým ľuďom zvyšné splátky hypotéky mohli v tomto prípade odpustiť.

Na druhej strane nám takéto situácie ukazujú, koľko je láskavých ľudí medzi nami.

Moja cesta von…

Ešte v pondelok sa slnko pochabo usmievalo, tancovalo veselo na oblohe a pospevovalo – akáže zima, čo ste. Hádzalo u nás v horách lúče do kôpok snehu a rozozvučalo celý svet – ľad hlasno praskal, snehu zrazu nebolo, len voda žblnkotajúc stekala úbočím. Vtáci rozžiarení nádherným dňom poletovali a štebotali „jar je tu, aha, jar je tu“. Mňa slnečná a hrejivá náruč dňa zastavila pri vyvesovaní vypraných koberčekov a rohožiek na balkóne – „aká prekrásna jeseň“ vnímala som čarovnú chvíľu s vďakou, že sa teplo vrátilo aspoň nakrátko a svet sa ním odsnehoval. Vynorila sa mi spomienka na šamanský výcvik, kedy ma po prvý raz spontánne preplo do tela kondora a dívala som sa na krajinu jeho očami z výšky. Dívať sa očami kondora pre mňa znamená nielen mať nadhľad, ale aj zažívať pocit spolunáležitosti s prírodou. Bol to taký okamih hlbokého prepojenia so svetom.

Šla som potom zdobiť dvere na byte. V taký hrejivý deň robiť vianočný veniec na vchodové dvere bytu je trochu náročné – naozaj budú Vianoce? lámala ma pochybnosť. Rada tvorím, no teraz som s premáhaním poskladala venček z prútia, postriebrené vetvičky, tylovú červenú mašľu a dve postriebrené srdiečka som prišila, aj anjelské krídla. Dva veľké srdcia zo steny nad kreslami som zvesila, vyhodím ich? – nakoniec som ich očistila od prachu a doplnila pár drobnosťami, skrásneli. Pri ich vešaní späť som zrazu vnímala, že je tu so mnou jedno z mojich silových zvierat, biely drak – díval sa na mňa zvláštne, naliehavo, a uvedomila som si, že mi po tvári tečú slzy. Odsúvam Vianoce od seba nielen tým preslneným počasím, priznala som si úprimne – vlastne som si po prvý raz v živote zapriala, aby sa čas Vianoc odsunul, možno o dva-tri mesiace aspoň. Niekedy skrátka nemáme chuť vykročiť dopredu, vlečieme so sebou batoh spomienok z minulosti, takých žiletkových – stačí sa ich dotknúť a tečie nám krv, ani nevieme či z rúk, či zo srdca.

Komu možno veriť, no tak, povedz mi, komu možno veriť, drak – dala som mu neľahkú otázku.

Pokojne, len pokojne, znela jeho odpoveď a vnímala som jeho hlboký dych. Potom dodal – poď von.

Tak som šla – odniesla som separovaný odpad, za tým prišiel kuriér s knihou, ktorú som už dlhšie zháňala (poviem vám, české antikvariáty kníh mám moc rada). A nakoniec som šla von na balkón, tento raz vešať prádlo. Drak mlčal. Uff, mrzlo úporne, tvrdohlavo – a to prešli len necelé štyri hodiny od slnečnej skorojarnej náruče. Je to ako v živote, dobré a zlé sa strieda, dumala som nad tými prudkými prechodmi počasia v hustom snežení utorkového rána.

Včera mi kuriér doniesol zasa zásielku kníh, vianočný darček dcére. Nazriem do nich, kým ich zabalím, povedala som si dnes v skorom ráne. Hneď prvá má veľavravný názov Prekážka je cesta. Koincidenčne som ju otvorila – citát Roberta Frosta ma tam čakal  – „najlepšia cesta von vždy vedie cez niečo“. Tak som to poznanie prijala naplno – áno, tak to je, prisvedčila som vnútorne. Ale nie je ľahké ísť cez bolesť a utrpenie, drak, je to ťažká cesta dodala som.

Áno, ale poď, prisvedčil biely drak, potom pobavene dodal odpoveď na moju pôvodnú otázku –  a hej, je ako biely drak a havran dokopy.   

No tak, drak, povedz mi viac, prosím, prosím…

Elena  15.12.2019