otvorene

Každý z nás si aspoň raz v živote položil otázku ohľadne životného poslanie a zmyslu života „kam a prečo idem“.

Musíme si priznať, že osud nás vedie zvláštnymi cestami. Neriadi sa našimi plánmi a prianiami, vystavuje nás kadejakým výzvam. A tak na ceste životom sa občas brodíme blatom, potácame sa vo vetra snehovou pláňou, či lezieme na strmý kopec. Niekedy sa len plazíme, ak máme snahu ísť dopredu. Hej, sú také dni, týždne, mesiace.

Nie my to tu riadime. A predsa sa často správame nechápavo. Vyzrieme si internetom objednávku, o ktorej si myslíme, že je zaujímavá,a potom očakávame, že nám ju osud dovezie na dobierku. Odvraciame sa od toho, čo nám dáva, lebo my predsa chceme hento. A Boh len stojí a díva sa na nás, pobavene rozhodí rukami –  vážne si myslíš, že som kuriér?  Ak spokornieme, s dôverou prijímame prichádzajúce, dokáže nám Boh, že tá jeho ponuka je nakoniec lepšia ako čokoľvek. čo sme si vyhliadli sami, a ak zmúdrieme, pochopíme, že to s nami myslí dobre.

Tri otázky sú na tej ceste podľa mňa významné – akí sme, čo je pre nás dôležité, kto je pre nás dôležitý.

Akí sme?

Táto otázka nás vedie ku stretnutiu so svojou temnotou. Ja na ňu narážam v týchto časoch, pretože jediné, čo nás vedie dopredu, je naša odvaha prijímať poznanie, aj bolestné, aj ťažké, aj nepríjemné.

Ešte dve šamanské liečby mám pred sebou, každá z nich ide hlboko pod kožu. Rieši bloky a bolesti, preveruje ochotu belieť. Že zbelieme neznamená, že v nás nebude žiadna temnota – veď všetko je polaritné, Práve naopak, priznanie si svojej temnoty a nevystupovanie ako úžasne duchovná bytosť bez chýb je podľa mňa znakom rastu.K práci s temnotou v sebe som zaujímavú knihu o totemových zvieratách do rúk dnes dostala. Jasné, o mojich silových zvieratách som ako prvé čítala. Drak je starý a mocný sprievodca duše, je symbolom východu slnka  a pomáha učiť ovládať silu, pochádzajúcu zo starých zranení, hlbokých rán a veľkých strachov. Havran učí komplexnému pohľadu, zvestuje významné obdobie, pomáha predvídať veci a využívať silnú energiu. Je zasvätený slnku – zasa sa mi to slnko priplietlo, práve včera som koincidencie s ním v blogu spomínala. Havran nám ukazuje látku, z ktorej sú utkané príbehy – povedané rečou šamanov, pomáha nám sledovať osudové nite života. A moje zdvojenie havranov je odinovské – ten staroveký boh mal havranov Hugina a Munina, Myšlienku a  Spomienku – poviem vám, sama by som im nevymyslela lepšie meno – práve myšlienky a spomienky nami hýbu. Vo vzťahu ku temnote Drak i Havran ukazujú na potrebu zvládnuť odpúšťanie (presne to mi šaman povedal a v utorok odblokoval, s vďačnou pokorou prijímam posuny myslenia deň za dňom).

Prezradím vám k tomu beleniu,- ako ho chápem teraz  – že podľa mňa je to proces práce so svetlom a spôsobom, ako ho môžeme šíriť.   .

Čo je pre nás podstatné? 

Na to je odpoveď jednoduchá – všetko. Je to veľké lákadlo menovať to pre nás podstatné ako hodnoty ktorým veríme, to po čom v živote túžime, aj naše plány. V skutočnosti i to protikladné nám pomáha vnímať dôležité veci.

Kto je pre nás podstatný?

Akí ľudia sú pre nás najcennejší ? Obdoba druhej otázky- lebo i tí, ktorí nám ublížia a ktorých by sme v živote neboli chceli stretnúť, nám pomáhajú upevniť hranice. Najradšej mám ľudí, ktorí mi kladú inšpiratívne otázky, posúvajúce dopredu, a citlivo vnímajú na ne odpovede. Hej, takých ľudí nie je veľa.

Myslím viac dualisticky teraz…

Snažíme sa ísť k poznaniu a k pravde, krok po kroku, ak sa rozhodneme oslobodiť od ilúzií a vykročiť ku pravému životnému poslaniu. Práve Vianoce sú pre nás časom priznať si túto pravdu. Postaviť sa tvárou v tvár svojim falošným očakávaniam, aj svojim idealizovaným predstavám o sebe. Všetci by sme chceli vo svojom živote len tie dobré veci. Lenže práve veľké utrpenie nám pomáha vidieť veci jasnejšie – ibaže kto z nás si ho dobrovoľne praje?

Vianoce sú obdobím viery, nádeje a lásky. Vierou vo vzťahu ku temnote ukazujú, že sa musíme stratiť, aby sme sa našli. Nádejou vo vzťahu ku temnote ukazujú, že je aj svetlo. A láskou vo vzťahu ku temnote ukazujú, že v čom spočíva pravá sila.

Vianoce môžu búrať naše ilúzie, napísala som kdesi v úvode blogu. Sú pre nás obdobím šťastia iluzívne, lebo nakoniec mnohí robíme všetko pre to, aby to obdobie šťastia pre nás nebolo – ženieme sa za dokonalým poriadkom, napečením a darčekmi, za luxusným zariadením bytu a životným štandardom, za zábavou a užívaním si. Ibaže všetky tie žúrky, luxusné autá a ďalšie všemožné ilúzie nám šťastie neprinášajú, ako nakoniec pochopíme. Sú ľudia, ktorí to všetko nemajú – a predsa sú šťastní, na rozdiel od náhaňačov sa za šťastím, lebo podstatou šťastia v živote je hlboký a zmysluplný záväzok, nie užívanie si. Poviem vám, najšťastnejšie Vianoce boli pre mňa tie kedysi dávno, keď sme nemali peniaze a žiadne gule na stromčeku, a tak som vyrobila ozdoby z pestrofarebného baliaceho papiera, dnes ich mám odložené.

Ak sú Vianoce časom pokoja a radosti, prečo sa potom náhlime a pachtíme, namiesto tej radosti a pokoja?

Ak sú Vianoce časom, ktorý by sme chceli a mali preniesť do celého roka, ako tvrdíme, potom si myslím, že nás učia jedno – že by sme ich mali menej organizovať a viac prežívať v srdci, vážiť si každý jeden okamih z nich.

Pokojne. Radostne. Ozaj vianočne si ich užime…

Elena   23.12.2019

,