otvorene

Vianoce nás objímajú upokojujúco a nežne a my im otvárame svoje srdcia. Šepkajú nám príbehy o dobre – toľko ho môžeme v týchto dňoch vidieť. Politici navštevujú nemocnice, hasičov, dávajú kapustnicu bezdomovcom, nemocniciam práčky a sušičky, podaktorí ľudia láskavo rozdávajú balíčky sociálne odkázaným rodinám a chorým deťom, pomáhajú niekomu..

Ja som našla láskavých ľudí už minulý týždeň – priznám sa, že sa mi podarilo odbiť rúčku na obľúbenom hrnčeku môjho najmladšieho dieťaťa. Hrnček už nebolo možné objednať. Lepenie a premaľovanie rúčky bolo katastrofálnym nápadom (i môj Macko Uško onemel, keď videl ako som to dopatlala a tak som ju znovu odbila – nech aspoň nádobka na drobnosti, alebo kvetináčik z toho bude). no pôvodný predajca mi pomohol s kontaktom na terajšieho predajcu, a ten promptne vyrobil hrnček aj poslal. K tej ich láskavosti – nebude to len Vianocami u nich, lebo v tom istom čase som kontaktovala i firmy s vchodovými dverami, a tam som teda nepochodila, všetci dovolenkujú do siedmeho minimálne.

Najviac ma dojalo, ako chorým deťom zdravotní klauni vyčarujú úsmev na tvári – vidieť ako veľa toho už tieto deti prežili a potom im náhle prežiari tvár úsmev. No jasné, po dlhej dobe som pozerala televízne správy.

Dojímavý bol aj jeden z mojich vianočných darčekov – kniha o príbehom šírení dobra a o jednom psovi, ktorý sa volá Gump – a ako hovorí podtitul tej knihy – naučil ľudí žiť. V závere knihy sú aj príbehy skutočných psíkov, také bolestno-radostné,  lebo stretli nakoniec láskavých ľudí – knihu som hneď do neskorej noci čítala a poplakala som si pritom. Lebo utrpenie zvierat nie je o nič menšie ako utrpenie ľudí, a sú často bezmocné voči ľudskej bezohľadnosti a krutosti.

Hej, i sviatkami preráža kde-tu utrpenie, ľudia myslia na svojich blízkych, ktorí tu už s nami nie sú. A deje sa kadečo zlé. Ktosi dobil starého pána deň pred Vianocami v Prešove, i počas sviatkov sa stávajú havárie, ľudí odvážajú sanitky do nemocnice, kadečo sa stane. A ja si nemyslím, že by sme sa mali veseliť tak, že sa úplne otočíme utrpeniu iných chrbtom a budeme sa tváriť radostne – lebo súčasťou plného života je podľa mňa i schopnosť súcitu. Len slzy robia radosť žiarivejšou, mať na tvári stále úsmev a taký ten presladene optimistický prístup nie je podľa mňa o ozajstnosti života.

Vianoce sú aj o spomalení každodenného tempa, vnímate to tiež tak intenzívne? Ja som dokonca večer aj film o poslednom bohatierovi a film Kráľovské Vianoce  videla – a po dlhej dobe som háčkovala. Máme úžasného suseda, každý rok dáva vianočné balíčky k dverám všetkým v bytovke -a tak si predstavte, že jemu doniesol Ježiško háčkovanú predložku pred dvere – síce s miernym oneskorením, ale predsa.

A tie filmy k tomu boli super, oba tak šťastnoláskovo končili, až som si povedala, že na to je dobré občas sledovať televíziu, aby človek veril, že existuje taká pravá láska kdesi určite aj v realite. Je super občas si pozrieť takýto film, povedala som si v duchu, lebo je pravdou, že sú to jediné filmy okrem predvčerajšej dračej nevesty, ktoré som v tomto roku videla. Dokážem sa do filmu ponoriť a prežívam ho naplno.

Akurát reklamy ma vracali k realite – alkohol sa v nich objavil hádam desaťkrát, A tak komerčný duch prerážal vianočnou idylkou. To ako vážne televízie aspoň na vianočné sviatky si nedokážu takéto reklamy odpustiť?

Jedinečnosť vianočných sviatkov pre každého z nás je zrejmá – máme svoj balíček hodnôt s nimi spojený, svoju predstavu o „ideálnych Vianociach“,svoje obľúbené jedlá – presnejšie vlastný a osobitý spôsob ich prípravy (veď kapustníc i šalátov je nepreberné množstvo), aj svoj spôsob trávenia Vianoc. Niektorí chodia mimo domova, na dovolenky, dokonca „do leta“ – nie, pre mňa by to nebolo ono, mám rada ozajstnosť a potrebujem cez Vianoce cítiť hlboké korene domova. Nepotrebujem drahé a luxusné veci, ale chcem jedinečnosť,a ozajstnosť – nevymenila by som preto za nič túto vianočnú ružu. Preskákala už kadečo – bola dolámaná na začiatku kvitnutia pred dvomi či tromi rokmi?), napriek tomu začala kvitnúť tou jedinou zvyšnou vetvičkou, a kvitla do augusta. teraz kvitne znovu, a dokonca aj ten malý úlomok len tak zapichnutý do kvetináča spôsobom „máš šancu prežiť, ak chceš“. Má preto zvláštny tvar, je jedinečne sfarbená, nie tak sýtofarebne komerčne. Nič ju nezlomilo.

Táto vianočná ruža nám umožňuje stretnúť sa s odvahou, nádejou a ozajstnosťou,  dotýkať sa života v jeho pravej podstate, pretože o tom všetkom podľa mňa sú i Vianoce.

Elena   27.12.2019

,