otvorene

Niektoré životné kroky v nás zanechávajú stopy – akúsi nálepku – už navždy. Máme exprezidentov, expremiérov, exmanželov a expartnerov, aj exvrahov. Pardon, vrahov – lebo taký čin podľa mňa nemožno vymazať len tak odsedením pár rokov, čo za to v tejto spoločnosti páchateľ dostane. Nikto nie je bývalý vrah, je len vrah. Preto si treba také konanie rozmyslieť rozhodne lepšie, ako keď sa rozhodnete kandidovať za premiéra či prezidenta.

A tak sa v tejto chvíli vraciam ku prípadu z Richnavy a mnohým iným prípadom v štýle „páchatelia medzi nami“.

Nie je o to dokonalosti…

Každý z nás v živote robí chyby. – aj vy, aj ja, niet „bezchybných“. Ale je nepochybne rozdiel medzi chybou, že presolíme polievku či  rozbijeme pri upratovaní maminu obľúbenú vázu, alebo že komusi bezohľadne ublížime že zabijeme, okradneme, oklameme niekoho.

Sú skrátka dva druhy chýb

• tie, ktoré nás sprevádzajú každodenným životom – a sú ľudské tie naše občasné zakopnutia, zabudneme kúpiť chlieb, odložíme nejakú povinnosť, niečo sa nám nepodarí. Hovoria o tom, že sme ľudia a môžeme sa mýliť, niečo zbabrať,
• a potom sú druhé chyby, zásadné – ktoré nie sú každodenné a rozhodne ich nerobí každý, tie vypovedajú o našich životných hodnotách, zodpovednosti, čestnosti. Takú chybu urobíme a dramaticky zmení nielen náš život, ale obvykle aj život iných ľudí zasahuje významne negatívne.

Lúpežné napadnutie staršej pani 4 výrastkami v Richnave nepochybne patrí k tým druhým životným chybám. A rovnako aj ďalšie lúpeže, krádeže, vraždy, ktoré sa u nás dejú. Kladiem si teraz otázku nie ohľadne trestov a ich primeranosti, ale ohľadne situácie PO…

Predstavte si, že páchateľ takého skutku raz vyjde vonku. Že sa vráti do dediny, kde niekoho zabil alebo olúpil (v meste je to trochu anonymnejšie).

Nie, nie je to teoretická možnosť, mnohí sa s ňou stretávajú vo svojom bežnom živote, že majú stáť tvárou v tvár niekomu, kto ublížil im samým alebo ich blízkym. Minulý mesiac viaceré naše médiá priniesli článok o tom, že na slobodu sa chce dostať doživotne odsúdený páchateľ. Ide o opakovane súdne trestaného človeka, ktorý popri inom spolupáchateľsky brutálne znásilnil a zabil na parkovisku pri obchoďáku v Rakúsku ženu a zabil i jej manžela

https://www.noviny.sk/krimi/499057-molnar-odsudeny-na-dozivotie-sa-po-takmer-30-rokoch-pyta-na-slobodu

a prípad viac popísaný je napríklad tu

https://www.ta3.com/clanok/1171263/jeden-z-najobavanejsich-slovenskych-vrahov-chce-ist-na-slobodu.html

Nerozumiem týmto pochybným kšeftom so spravodlivosťou, ak má niekto doživotný trest, má to byť trest doživotný – a nie ho púšťať po rokoch vonku. Kto vymyslel takýto hlúpy zákon u nás, a za akým účelom? Lebo je zrejmé, že za štvrťstoročie sa spoločnosť zmení natoľko, že človek má potom problémy s adaptáciou. Pritom za posledné štvrťstoročie sa spoločnosť zmenila značne, aj technologicky, aj sociálne. A to už nehovorím o riziku, že taký človek môže znovu niekoho zabiť. Máli sa azda niekomu jeho obetí – a mala by tam pribudnúť ďalšia? Verejné pojednávanie vo veci bude ma OS v Trnave teraz  9. januára, tak držme palce spravodlivosti, aby ak už je slepá, nebola aspoň hlúpa.

Viete si predstaviť, že by sa takýto človek – doživotne odsúdený a podmienečne prepustený vrah – nasťahoval ako váš nový sused?

Kladiem si otázku, ako môžu ľudia žiť pokojne s vedomím, že človek, ktorý napadol ich mamu, žije v susedstve?

Nehovorím už o samotnej obeti – niet o čom debatovať, pre tú to musí byť opakovaná traumatizácia, keď stretáva človeka, ktorý ju brutálne napadol.

Ako však môžu s takým vedomím žiť jej blízki? Dokážu bez strachu ešte niekedy nechať ísť podvečer svoju mamu niekam samú – do obchodu, k autobusu, alebo hoci len ku kamarátke o ulicu ďalej? Mnohí bývame ďaleko od rodičov. Aj keby sme hneď žili v tej istej dedine a v tom istom dome, nie sme všetci nepretržite doma, však aj do práce chodíme, A nie sme všetci ani bývalí premiéri, aby sa nám skladali na osobných strážcov.

Nekladiem si otázku, ako môže páchateľ brutálneho činu žiť ďalej spokojne na mieste, kde spáchal nejaký brutálny čin. Páchatelia takých činov sú obvykle psychopati. takže hanba, výčitky svedomia a úprimný pocit ľútosti svojho činu tam nie je. Aké vzťahy majú k nemu tí ostatní, keď vedia, čo spáchal? Svojim činom sa znedôveryhodnil – pre mňa navždy. Jednoducho neverím, že človek, ktorý spáchal vraždu alebo brutálne lúpežné prepadnutie s pokusom o vraždu, sa raz stane láskavým a nerizikovo reagujúcim človekom. Sú činy, pri ktorých ani súcit s páchateľom nie je u jeho okolia bežný.

Skôr je zaujímavá otázka, ako s takým jeho činom na tom mieste ďalej žijú jeho príbuzní. Zrejme závisí aj od ich postoja ku samotnému činu páchateľa to, ako sa na nich díva potom okolie – či skôr odsudzujúco, ak tam nastupuje bagatelizácia jeho činu,alebo skôr súcitne, ak ten čin vnímajú ako zlý, trápia sa tým.

„Duchovne založení“ ľudia radi hovoria o tom, ako nemáme nikoho posudzovať. Ja sa s takým názorom nestotožňujem, a myslím, že naše činy vypovedajú o nás veľa. Pokladám za zodpovedné nedávať dookola šance ľuďom, ktorí sa správajú bez morálnych zábran – lebo to svedčí o tom, že nemajú žiadne morálne hranice.  Iste, aj človek, ktorý nikdy nereagoval ohrozujúco, môže raz prekvapiť, konať v skrate – ale riziko ohrozenia je podľa mňa oveľa vyššie zo strany človeka, ktorý už takýmto spôsobom raz konal.

Neviem si predstaviť, že obeť musí stretávať páchateľa znovu a znovu, že ho musia stretávať jej blízki. Napríklad tá pani z Richnavy – ako sa asi bude cítiť, keď by mala stretávať tých výrastkov, ktorí ju brutálne napadli

• keď by prišli napríklad na priepustku domov z reedukačky, či z diagnostického ústavu, či kam by tých gaunerov na chvíľu zašili, aby kleslo pohoršenie ľudí,
• v horšom prípade by nikam ani nešli, lebo „maloletí sú“ – a potĺkali by sa tam, akoby sa ani nič nestalo.

Páchateľov po čine aj s ich rodinami by bolo najlepšie presťahovať kamsi preč z miesta, kde niekomu ublížili. Lenže kam? Kto by vo svojej dedine alebo meste chcel také rodiny, ktorých niektorý člen sa správal voči spoluobčanom násilne, až brutálne? Znovu kladiem tú otázku, ktorú som dala už vyššie – kto z vás by chcel byť susedom vraha, alebo trebárs toho výrastka, ktorý skákal po rukách starej pani, aby spadla z mosta a potom po páde ešte po nej poskákal? Nechali by ste sa hrať bez dozoru svoje deti, ak by ste mali takých ľudí vo svojom okolí?

Nie, neviem si to predstaviť ja osobne.

 Elena    3.1.2020