otvorene

Máme nejaké svoje tajné sny asi každý, však? Uvažujete niekedy o nich?

Ja o tajných snoch uvažujem práve v tejto chvíli.

Presnejšie – máme tajné sny, tajné-tajné sny, a tie najtajnejšie sny…

Prvé z nich poletujú okolo nás ako pestrofarebné motýle a sú pre nás inšpiratívne, vedú nás dopredu, aby sme ich skúsili naplniť v štýle „raz, keď…“

Tie ďalšie sny sú o tom, že ich dokážeme naplniť, ak budeme mať pritom aj kus šťastia štýlom „ach, keby…“

A tie najtajnejšie sú snívacie, hlúpo-pochabé, a ani neviem, či si vôbec dokážeme predstaviť ich naplnenie. Tie sa naplnia len výnimočne niekedy, a náhodne, nijako na tom nepracujeme. Sú skrátka na to, aby sme v našom srdci fúkali dúhové bubliny…

Bol by to naozaj zaujímavý výskum 

– ako často uvažujeme o svojich tajných snoch, čo všetko sa v nich objavuje. A aj, či každý z nás má nejaké tajné sny, naozaj každý. Lebo ja akosi nie – neviem zo seba vydolovať v tejto chvíli ani jeden, jediný. Neviem, či sa teraz len bojím snívať, lebo som prestala dôverovať, alebo po ničom netúžim.

Napadlo mi ešte jedno rozlíšenie – rozdiel medzi snom a prianím. Sen sa stáva prianím, ak preň niečo robíme, a potom možno aj realitou. Ani neviem či mám povedať, že mojim snom bol spoľahlivý partner na celý život – to bolo skôr prianie, lebo som pre to naozaj veľa robila do chvíle, kým som zistila neveru.

Nikde som nenašla výskum tajných snov, asi preto sú tajné, či tajno-tajné a tajno-tajno-tajné. Len sami o nich dumáme, občas, trochu. A o tých najtajnejších ani nepremýšľame, sú také tajné, že o nich uvažujeme len úkradkom, v úplnej tme a tichu, keď naše Ja spí sladkým spánkom.

Sny sa rozprestierajú pod našimi nohami, čítala som kedysi kdesi – takže vykračovať nimi k budúcnosti by sme mali. Znie to veľkolepo, je to pekná predstava, však? Ale je to tak aj v realite? Sú to naše sny, alebo naše predurčenia v rámci životného poslania tým, čo nás naozaj vedie k budúcnosti? Či ovplyvňuje životné poslanie aj naše sny, aby sme k nemu smerovali?

Tajomstvá tajných snov…

Niektoré z nich zapadajú prachom, a po čase, keď ich oprášime, zasmejeme sa nad tým.

V detstve bolo mojim tajným snom stať sa archeológom a cestovateľom. V skutočnosti nebol až taký tajný, lebo som si vyrobila vizitky a na nich som to aj uvádzala. Potom som to premenila do reálneho odhodlania stať sa paleontológom, aj som kadečo k tomu prečítala, dokonca aj na VŠ som poslala prihlášku do Prahy na ten odbor. Až termín prijímačiek, zhodný s prijímačkami na jednu slovenskú VŠ, ma nakoniec zastavil, zvolila som Slovensko a odbor, v ktorom pracujem. Prvý rok som síce prijímačky spravila, no brali len 10, a mne ponúkali náhradný odbor – jazyky, lebo s ruštinou som bola naozaj dobrá kamarátka. Radšej som však rok pracovala a na vybratý odbor som sa potom dostala. Takže určite to nehodnotím ako nesplnený sen.

V dospelých časoch, to už som mala rodinu, tak som nejaký čas túžila po konkrétnej knihe – Druidská brána od Holbeina. Dostala som ju potom na Vianoce, mala som z toho obrovskú radosť vtedy – vraciam sa k tej knihe dodnes.

Niektoré sny nás občas poklepú po pleci, to len aby sme na ne nezabudli. Ja som tak snívala o dome. Videla som aj celkom realistickú cestu k nemu, a po celé roky som sa k tomu snu vracala, kreslila som verziu domu a záhrady, naozaj dlho – vlastne až do synovej smrti…

Niektoré naše sny, tie sú skrátka tajno-tajno-tajné…

Sú úplne rozumovo nevysvetliteľné, hlboko intuitívne možno. Ktovie.

No áno, pravdaže sa mi vynára aj taký môj tajno-tajno-tajný sen, ktorý ma sprevádzal roky. Hmmmm – prezradím ho? V skutočnosti už môžem, lebo je to sen už nesplniteľný. Takže – Granville, to bol môj najtajnejší sen. Neprezradila som o ňom nikomu nič – bol hlboko iracionálny, nevysvetliteľný logicky. A veru som sa zaň hanbila.

Jaj, Granville – niektorým možno napadne meno dolnonormandskej dedinky. Nie, čo ste, nechcela som tú dedinu, dokonca ani len výlet do nej nie. Granville je aj parfum.

Granville by Dior, vyrobili ho v roku 2010 a bol netypický pre firmu – voňal trpkasto, tymiánom, lesmi a útesmi. Nikdy som ho ani len neovoňala,  no práve po tom parfume som hlboko v srdci túžila. Nie po akomkoľvek parfume od Diora, či akomkoľvek drahom parfume, ale presne len a len po tomto. Lenže flakónik stál vyše tristo eur. V situácii, že sme existenčne prežívali, to bol sen nereálny a môj vnútorný kritik pri ňom výhražne šepkal „hanbi sa, žiadna zodpovedná mama v takejto situácii neuvažuje o takej sprostosti, ani na to nepomysli“. Veru ani teraz by som si ho nekúpila, ak by som sa rozhodovala. Lenže dilemu už ani riešiť nemusím, prestali ho vyrábať. Je to naozaj nesplniteľný sen. A už ani nie najtajnejší, keď som ho vytiahla z kúta na svetlo.

A čo vy? Aký je ten váš najtajnejší sen? Nemusíme ho nikomu prezradiť, len si naň skúste spomenúť…

Elena   10.4.2020