otvorene

Akoby táto doba nemala morálne dno – to je myšlienka, ktorá ma včera hlboko oslovila v diskusnom príspevku v skupine. Zachytila môj pocit, ktorý som si akosi nedokázala dať do slov už dlhšie. V hĺbke srdca som cítila, že sa od nej niekam posuniem. A tak sa k nej v tejto chvíli vraciam.

Neviem, čo sa to stalo s niekdajšími hodnotami?

Žili sme v mikrosvete socializmu naozaj tak naivne? Všetci, či len niektorí?

Boli ľudia  v minulom režime naozaj skromnejší, láskavejší, žijúci viac zmysluplne každodennosť? Alebo je to len naivná idealizácia „starých zlatých čias“? Azda tie istoty každodenného života nás zakotvili aj v hodnotovej istote „ako to má byť správne“? Nemyslím vonkajším „ako to má byť, aby nás nezavreli“, ale vnútorným „ako to má byť, aby ma netrápilo svedomie“. Lebo to je ten najhlbší mechanizmus rovnováhy nás samých.

Kam až sa dá padnúť?

To nie doba nemá morálne dno, ale niektorí ľudia v nej.

V dejinách ľudstva v každej historickej dobe boli ľudia čestní aj nečestní, ochotní pomáhať sebaobetavo i bezohľadní sebci, ľudia ochotní ukradnúť mŕtvemu zlaté zuby, znásilniť dieťa či vyrabovať hrob. no vtedy sa aspoň formálne dodržiavali mnohé morálne zákony, Božie prikázania, svet tým bol akýsi jednoznačnejší  – pobehlice posadili do klietky hanby, lumpov obesili na šibenici za dedinou.

Zdá sa mi, že teraz je čestnosti a merania svedomím akosi čoraz pomenej. Práve na tento môj pocit narazila včera tá výstižná myšlienka, že dnešná doba akoby nemala morálne dno. Lebo nenastavujeme hranice špinavostiam, lebo nečestnosť, zvrátenosť a amorálnosť vo svojom správaní vyhlasujú poniektorí za novodobé hodnoty a ostatní ich mlčky tolerujeme. V skutočnosti nie oni posúvajú hodnoty, ale my, ktorí sa ich nečestnému a amorálnemu konaniu prizeráme a znášame jeho následky.

Škoda však filozofovať, že by mali niektorí ľudia konať morálne – keby to dokázali, tak by morálne konali. Alebo dumať, či majú svedomie urobiť to alebo hento. Nezmeníme ich tým. Jediné, čo môžeme robiť, je zvažovať svoje vlastné hranice v správaní voči nim. Lebo tým, že sa snažíme byť súcitnejší a pokornejší, konáme v súlade so svojim svedomím a „belieme“, Zámer svet odstraňuje takých ľudí z nášho života. Iste, žijú tam kdesi, no mimo nášho sveta.

Pre mňa má táto bilancia silný osobný dosah. Ak niekomu dôverujem, tak na 100 percent, nikdy nie na 70 či 30, preto nedávam dôveru hocikomu. Dôveryhodne a spoľahlivo sa aj snažím správať –  ak niečo sľúbim, tak je to pre mňa vec cti dodržať záväzok. Narušenie dôvery a nečestnosť otriasa mojim svetom. A tak som hľadala odpoveď, prečo sa mi vracia silné a špecifické prianie  „nech uhorí zaživa v aute“ voči osobe, ktorú som vedome nechala s následkami jej činov samú a viem pokračovanie jej príbehu. Naozaj úprimne som odpoveď hľadala, kvôli sebe a svojmu svedomiu. Lebo naše vlastné svedomie je jediný hlas, ktorému by sme mali na svojej ceste načúvať.

Nám neprislúcha privolať trest na osobu, ktorá sa voči nám zachovala nečestne – nie ja to tu riadim, často si to pripomínam.  Zámer sveta rieši nečestné skutky a má jasné pravidlá, ako taký čin dopadá na rodinu vinníka. Zaujímavú knihu o tom napísal Masakacu Johamine, kniha vyšla aj u nás pod názvom Výzkum rodové linie – a už som kedysi spomenula  v blogu, že zistil zákonitosti, ako morálny prešľap jedného člena rodiny dopadá na jeho rod. Hovorí, aby sme namiesto chodenia ku veštcom skúmali svoj rodokmeň. V knihe presne popisuje zákonitosť, koho osud v rode nesieme. Podľa mňa je to moc múdre a prevratné dielo.  No a vyplýva z neho, že svojimi nečestnými činmi môžeme nepekne poškodiť svojim potomkom – Johamine dokonca uvádza presne, akým spôsobom aký nečestný čin koho v rode poškodí.

V súvislosti s tým si uvedomujem, najmä keď čítam tie príbehy týraných či zabitých zvierat, ako taký človek  poškodí svojim najbližším a cítim hlboký súcit. Písala som v tomto týždni v jednom mojom blogu o tom, ako mi Zámer sveta ukázal veci, ktoré boli po celý čas predo mnou – a ja som ich zrazu videla. Je to presne ten fenomén „slepoty“, ktorý bráni niektorým pochopiť tento mechanizmus genealogického prenosu. Prichádzajú mi na um slová „Majú oči a nevidia, majú uši a nepočujú“ – koľko pravdy skrývajú tie slová pre každého z nás.

Zámer sveta vidí do nášho srdca a myšlienok. Dnes ráno mi dal nádhernú koincidenciu, silné poznanie mi otvoril jedno a ja cítim obrovskú vďaku zaň. Je to len prvý krok, no že som sa dostala na jeho hranicu je pre mňa cenné.

Morálne dno? 

Uvažujem o tom, že možno nielen ľudia majú smerovanie rodu, ale i spoločnosť má také smerovanie čestným či nečestným postupom. Že to pracuje energeticky rovnako, ako v tom rode. A prešľapy, ktoré robí, sa podpisujú na jej osude. Ktovie.

Každopádne v tomto kontexte slová, že táto spoločnosť akoby nemala morálne dno znejú varovne.

Elena   2.5,2020