otvorene

Veľký duch si ťa našiel zasmial sa juhoamerický šaman, keď počul zvláštnu melódiu, ktorá ma štyri dni hladovky pred stretnutím s ním sprevádzala. „Máš ikaro, pieseň šamana“.

Pochopil hneď, že k hladovke ma viedla úcta pred stretnutím. „Aya, veľká dávka dnes, posunie ťa na tvojej ceste, je to rýchle a silné prečistenie“  dodal.

„Nie je to jediná cesta, však?“ povedala som pokojne.

„Nie, to nie je“ prisvedčil po chvíli s pochopením.

„Tak ňou nepôjdem“ odpovedala som.

Každý máme svoju cestu. Mám úctu k ceste iných – možno to je niečia správna cesta, taký ayahuascový skok – neviem o tom nič. Pre mňa je dôležitá cesta srdca, ktorou idem krok za krokom, leziem po kolenách, niekedy sa aj plazím vlastnými silami a zbieram poznanie po kvapkách v čase postupne. Ovieva ma dych Zámeru sveta prostredníctvom koincidencií. No ovieva – dnes ma vláčil koincidenciami  ako prudký vietor za oknom kolísajúci stromami – čo to bude za počasie zajtra v Tatrách, vravela som si, keďže vyrážam včasráno k homeopatke.

Keď nás Zámer sveta chce k niečomu postrčiť, povie nám príbeh o hniezde. Vtáča v ňom sedí, vtáčia mama neprichádza – a tak si vtáčik môže vybrať, či v tom hniezde so strachom aj umrie, alebo vylezie a pohne sa do neznáma. Pripadala som si tak ráno – čítala som horoskop, a potom online výklad kariet – a stále tie isté veci mi vyšli k budúcemu mesiacu, no ja som sa s tým nestotožnila. Jasné, že niekedy máme strach z vykročenia dopredu, hodne veľký, až máme pocit, že je jednoduchšie zomrieť ako žiť.

Ďalšie koincidencie boli v štýle medového motúzika – známa stratégia, ktorá na mňa platí. Pozri, k tomuto si došla sama, ukázal mi Zámer sveta milo a pomohol mi potom poskladať do jasnejšieho obrazu pár vecí zo základov buddhistickej filozofie. Sú tam naozaj krásne myšlienky, vedú nás k pokore. Našla som tam naozaj hodne filozoficky blízkych vecí, v ktorých sa s tým stotožňujem v mojom poznaní – od vďačnosti za  to, čo máme, cez dôležitosť súcitu, až po uvedomenie si bolesti i radosti iných (čo buddhisti nazývajú dýchanie srdcom, ako som sa dozvedela). Za to, čo v živote mám, som úprimne vďačná, vážim si to. Aj bolesť iných a radosť vnímam s porozumením. A súcit pokladám za svetlo v nás.

Veľkou školou vo vzťahu ku súcitu je pre mňa stránka Druhá šanca na život – ako empatika ma zraňuje, koľko utrpenia zvieratá zažívajú. Na druhej strane vnímam, koľko dobrých ľudí tam pomáha – a tak kolíšem medzi súcitom k zvieratám v štýle „vidieť a pomôcť“, aspoň posielam energiu – a medzi súcitom k sebe, aby som to radšej nevidela, na empatika je tam bolesti priveľa. Ach, poviem vám, keby som mala jediné prianie si želať – priala by som si, aby nikto neubližoval zvieratám, deťom a starým ľuďom. Možno aby sme si vôbec navzájom neubližovali, ale to už by bolo také superextraidealistické, že ani neverím, že by to bolo možné.

Zvláštne, ako dokážeme nájsť tie isté veci, ak ideme podobnou cestou. Hlboko pravdivé je aj poznanie o bolesti v pozadí niektorých myšlienok. A najviac ma ovialo, že kniha z ktorej sa mi to všetko sypalo je jedna z troch z chebského antikvariátu – ako inak,  len tak k tej mnou hľadanej Indiánskej knihe mŕtvych „pribalená“ – lebo ma oslovila názvom „Místa, která vás děsí“.

Veď vieš, že nič nie je náhodné, šepká pobavene Zámer sveta, a myslím to s tebou dobre, tak mi nehovor, že „až naprší a uschne“.  Šepká to láskavo, a ja viem, že rozumie môjmu strachu.

Elena  26.5.2020