otvorene

Každý z nás v živote zažíva občas smútok.

Je len na nás, ako sa s ním popasujeme – či máme odvahu sa k nemu priznať a čeliť mu otvorene, alebo sa mu bojíme priblížiť a tak ho maskujeme navonok prehnanou pozitivitou a úsmevom.

No hej, dnes o smútku uvažujem.

Smútok – čo je to smútok?

Je to náš pocit, ktorý cítime vo svojom vnútri. A prejavujeme ho aj navonok, čím ho nejako zoficiálnime pre ostatných – dávame im na vedomie „som smutný!. Nemusí ísť len o emocionálne prejavy, ako plač. Ale aj o spôsob oblečenia – „chodíme v čiernom“, uzavretie sa až izolácia, či rôzne iné vonkajšie znaky smútku.

Obvykle náš smútok spájame so stratou – prichádzame o niekoho blízkeho, zomiera. Je to strata, ktorú vnímame ako definitívnu, možno preto ho pokladáme za najviac bolestnú skúsenosť.

Druhov zármutku je však rozhodne viac…

Odborníci rozlišujú smútok spojený so stratou identity, stratou bezpečia, stratou autonómie či stratou nádeje, Takže je vždy spojený so stratou niečoho, či subjektívnym pocitom straty. Sprevádza nás životom v rôznych situáciách.

To, o čom neuvažujeme často, je skutočnosť, že smútok zažívame nielen ak strácame niečo nedobrovoľne, ale aj keď sa pre opustenie niečoho sami rozhodneme, ak sa niečoho dobrovoľne vzdávame. Mohli by sme polemizovať nad tým, či sa vzdávame niečoho úplne dobrovoľne, alebo či na naše rozhodnutie vplýva nejaký vplyv zvonku, kvôli ktorému sa niečoho vzdávame  vedomým rozhodnutím. V takej situácii si neuvedomujeme, že smútok môže prirodzene sprevádzať aj takéto rozhodnutie – lebo niečo definitívne uzavierame. Niekedy sa kvôli pocitu smútku v takej situácii nesprávne domnievame, že náš krok nebol správny, no v skutočnosti je to taký smútok „uzavierací rozlúčku s niečím“.

Smútok môže byť ale aj anticipačný…

Netýka sa teda len niečoho minulého, ale aj budúceho – spája sa s obavou a strachom. Som smutný, lebo nechcem spraviť to a to, alebo som smutný, lebo musím spraviť to a to…

Taký anticipačný smútok môže súvisieť s možným ohrozením (mohol by mi niekto ublížiť), alebo s ohrozením reálnym, spojeným s nezvrátiteľnou situáciou (napríklad v prípade vážnej choroby, alebo starnutia). Možno by sme mohli túto podobu smútku prepojiť z našej pôvodnej klasifikácie s tou stratou pocitu bezpečia. Pocit bezpečia môžeme stratiť  na základe telesného ohrozenia (napríklad ak nás niekto napadne), alebo na základe psychického, emocionálneho zranenia (nevera, trauma). Ak strácame vnútorný pocit bezpečia, strácame dôveru nielen voči tomu, čo nás zranilo, ale celkovo voči svetu. Strácame chuť či ochotu dôverovať.

Bez znovuobnovenia dôvery alebo vytvorenia dôvery k niečomu novému však nemožno podľa mňa úplne smútok opustiť, sprevádza nás. Myslím, že práve to je na mnohých zraňujúcich situáciách najťažšie. Neviem presne, či znovuobnovenie môže vzniknúť na základe vonkajších okolností – dôveryhodnosti veta, bezpečných a jasných hraníc, alebo na tom musí pracovať človek sám, aby sa znovu otvoril dôvere. A tak v tom úzko rezonuje aj štvrtá forma smútku, strata nádeje. Lebo ak nemáme hlboký pocit bezpečia, pretože prestávame veriť, strácame aj nádej.

Možno práve to, ktoré straty sú pre nás v živote mimoriadne dôležité, aj spôsob, akým sa so stratami vyrovnávame, nás definuje.

Myslím, že v minulosti bol postoj ku strate  a s ňou spojenému smútku viac ritualizovaný…

Mŕtveho chodili spolurodáci oplakávať do domu, modliť sa spoločne  – cítil účasť ostatných, a tak mal človek pocit, že jeho smútok bol viac akceptovaný, zdieľaný a ctený.

Dnes sa spoločnosť (jedinci v nej s narušenými hranicami v tomto smere) snažia našu stratu a náš smútok bagatelizovať. Vo výkonnostne založenej spoločnosti je staroba nie prirodzeným a rovnako krásnym obdobím života, ale stratou výkonnosti, odchodom z práce a „zvýšenou spoločenskou záťažou v systéme“. Rovnako sú na tom aj iné naše smútky – po smrti blízkeho spoločnosť toleruje príznaky smútku len krátko. Po smrti syna sa mi stávalo, že sa niektorí pri stretnutí po čase spýtali – a prečo si v čiernom? Odpoveď „zomrel mi syn“ vyvolala reakciu, že to už bolo dávno predsa. Po roku a pol či po dvoch rokoch to už bolo pre niektorých „dávno“,  Pre mňa nie.

Pravdou však je, že niet žiadnej miery, ako je správne smútiť, či dokedy. Odborné označenie smútku ako „už presahujúceho či patologického“  sa nemusí kryť s individuálnou potrebou človeka pri uzdravovaní sa – a vlastne aj nerada používam pojem uzdravovanie, lebo smútok  pri prirodzenej strate je súčasť života, rovnako prirodzená ako radosť.

Prirodzené straty – ako smrť blízkeho či starnutie – treba oddeliť od straty hlbokého bezpečia v dôsledku situácií neprirodzených, ako je nevera, lúpežné prepadnutie, či nie životne nutná strata, ktorá vedie ku narušeniu pocitu hlbokého bezpečia. „To sa stáva“ – myknú ľudia plecom pri nevere. V skutočnosti ide o hlboký zásah do súkromia inej osoby, podobne ako pri lúpežnom prepadnutí. Neviem, skutočne neviem ako by táto spoločnosť rozchodila trebárs žalobu manželky proti pobehlici, ktorá sa vláči s jej manželom za spôsobenú psychickú ujmu – traumatizáciu, stratu pocitu hlbokého bezpečia a vynútenú zmenu životného štýlu jej samej aj detí. Niektorí v tejto spoločnosti stratili citlivosť voči morálke, morálnej zodpovednosti a preto by skutočne precitli až prefackaní realitou zodpovednosti trestnoprávnej. Ale poviem vám – bol by to proces storočia, keby nejaká šlápota mala na súde verejne zdôvodňovať, prečo sa začala vláčiť so ženatým chlapom – a nebodaj by musela ešte aj platiť odškodnenie dotyčnej manželke. Poviem vám, to by nám rapídne ubudlo na Slovensku kuriev.

Niektorým sa nepochybne takáto úvaha môže zdať divná. Príliš si zvykli na „normu nenormality“, v ktorej môžu beztrestne narušovať cudzie hranice. Spoločnosť nám skrátka nanucuje limity, v rámci ktorých sa môžeme proti zraňovaniu brániť a zraňujúce správanie nad ne prehliada. je to falošná tolerancia a falošná morálka.

A tiež spoločnosť nastavuje  aj hranice, ako a dokedy je „správne a normálne smútiť“. Pritom každý rodič, ktorý prišiel o dieťa, či už v dôsledku choroby, alebo zavinene nehodou či nesprávnym postupom zdravotníkov vám povie, že smútok zo straty a silnú bolesť pociťuje aj po rokoch.

Elena   7.6.2020

P. S. : Tento obrázok som kedysi našla v nejakom českom časopise, už sú to roky. Neviem kto je autorom maľby – ja som si ho dala zväčšiť a mala som ho vlepený vo svojej diplomovej práci. Tá práca je o tom, ako si vyberáme ľudí, ktorým dovolíme vkročiť do svojho sveta – v čom sú nám podobní, a v čom sú odlišní od nás.

A čo sa mi vynára pri pohľade na ten obrázok?

Stále čakám ďalej…

Tha mi a ’feitheamh fhathast...

Áno, ak zomrie naše dieťa, nikdy ho neprestaneme čakať…