otvorene

Zabité novorodené dieťa našli v Poprade včera.

Dám k tomu teraz pár slov.

Otriasla ma tá správa v rannom čase…

Práve včera som v Poprade bola, ako som písala vo večernom blogu.

Je to zvláštne – slnko svieti, vietor veje, ľudia nakupujú, chodia ulicami a  lížu zmrzlinu, svet plynie zdanlivo pohodovým tempom – a niekto je natoľko zúfalý, že zabije vlastné dieťa

https://www.cas.sk/clanok/990030/desivy-nalez-v-popradskej-cisticke-nasli-telicko-babatka-krkavcia-matka-je-uz-v-rukach-policie/

Detaily prípadu polícia neuverejnila, no novinové články sú beztak také skreslené, že z nich pravdu musíme pracne dolovať medzi riadkami. A prílišné rozmazávanie detailov v takej situácii je skôr na škodu, ako na osoh – je to príliš citlivé a príliš bolestné. Hlavne s ohľadom na jej blízkych.

Nijako zabitie dieťaťa neschvaľujem, ani nebagatelizujem – je to hrozný čin – ale i tak s tou matkou súcitím…

Myslíte si, že by takto konala žena šťastná a spokojná v živote? Žena, ktorá dokáže čeliť výzvam života? Žena, ktorá si váži sama seba a nebojí sa budúcnosti? Žena, ktorá má okolo seba ľudí, u ktorých nájde oporu v ťažkej životnej situácii? Sotva, však? Lebo ako asi žila, keď sa rozhodla k tomuto činu? Ako uvažovala, kým sa na to odhodlala?

Vidieť svoje dieťa mŕtve je desivá životná skúsenosť. Môj syn zomrel vinou lekárky. A keď som po dva a pol roku od jeho smrti, po uzavretom trestnom konaní s ňou, šla nahliadať do spisu  a videla som tam farebné fotky z jeho pitvy, skoro som cestou zo súdu skočila pod auto. Neviem si ani predstaviť, aké je to hrozné zabiť vlastné dieťa – vziať mu život. Vidieť ho mŕtve s vedomím, že to spôsobila ona sama a už nikdy nedokáže ten čin napraviť.

V každom dieťati je kúsok z nás samých – s tým dieťaťom kúsok z nej zomrel. Raz jej dôjde, čo spravila – ak sa stane opäť matkou a jej druhé dieťa bude s ňou vyrastať, bude cítiť, že ju sprevádza tieň toho mŕtveho dieťaťa. Deň za dňom, pri každom pohľade na druhé dieťa. Výčitky svedomia, ktoré nevymažeš ničím a nikdy.

No a možno už má deti, a neuniesla situáciu ďalšieho dieťaťa, ktoré by mala zvládnuť. Finančne, ľudsky. Nuž, kým po nej hodíte kameň – mnoho matiek nezvládalo starostlivosť o deti s pocitom pohody v časoch korony a vypisovali o tom na fb – a to ani netrpeli v nejakej traumatizujúcej životnej situácii. Iste, nezabili svoje deti, ale cítili sa hodne vyčerpané už po relatívne krátkej dobe bez výraznej traumy.

Je otázne, či tá matka bola v poriadku duševne, mohla tam byť rozbehnutá popôrodná psychóza, depresia. Možno je „krkavčia matka“  – ako ju označujú médiá (preboha, prečo – krkavce sú verní partneri a starostliví rodičia!) –  už teraz zrútená psychicky a jej stav vylúči trestnosť konania.

Nebagatelizujem – ale naozaj nepoznáme situáciu tej ženy – prečo sa takto rozhodla konať. Je to ako s alkoholikom – ten sa tiež nerozhodne len tak, sám od seba v jedno pekné popoludnie, že sa ide líečiť. Musí ho život riadne pritlačiť. A nepochybne v čomsi i táto žena bola životom pritlačená – lebo vlastné dieťa človek nezabije len tak, mimochodom, pomedzi lakovanie si nechtov.

Navyše bude zápasiť s odsúdením okolia, ak sa dozvedia, čo urobila. Kamkoľvek pôjde, minulosť jej bude kráčať v pätách. Celoživotne – aj po rokoch bude pre ľudí „tá, ktorá zabila svoje dieťa“.

Nie pár rokov basy, ktoré môže dostať – ale toto je ten najhorší trest za jej čin. Žiť sama so sebou a s dôsledkami svojich činov.

Ach hej, úprimne s ňou súcitím.

Elena   10.6.2020