Niekedy kráčame a nevieme kam.
Naozaj len niekedy? Alebo je to naša iluzívnosť, že inokedy vieme, kam vedú naše kroky? Pouvažujem o tom v tejto chvíli.
Sú v živote situácie, kedy si dávame otázku, kam naša cesta vedie…
Ťažké časy ich voláme. Lebo v tých radostných a dobrých chvíľach kráčame s dôverou bez otázok. Ale v tých „nieponašom“ časoch – tam náhle nedôverčivo presvecujeme temné kúty baterkou pri každom kroku. Potrebujeme nájsť nádej, rozsvietiť jej svetlo v sebe v takej dobe zatmenia nášho slnka.
V Poprade som dnes bola…
Hej, vo mne je teraz pozhasínané. Môj syn bude mať v júli narodeniny – 21 rokov. Moc mi chýba. Chcela som do lesa dnes vyraziť. I v daždi. Zámer sveta vie, kedy treba namiesto tlačenia pohodiť medový motúzik. A tak vo štvrtok na jedno hodne zvláštne miesto pocestujem. v stredu zájdem ešte pozrieť mamu a dnes som bola v Poprade.
Sedela som chvíľu v popradskom parku. Viaže ma s tým mestom i miestom toľko spomienok. Vrany krúžili a krákali, po tvári mi tiekli slzy a prenikal mnou pocit, že po smrti sa chcem vrátiť ako vrana. Alebo krkavec, krúžiť kdesi vysoko. Ešte i teraz mi v ušiach rezonuje to ich krákanie, akoby privolávalo spomienky odkiaľsi zdiaľky. Sedela som tam a v jednej chvíli sa mi vynoril vnútorný hlas -„no tak, neplač, všetko stratené sa ti vráti v inej podobe“. Neskutočne ma to vystrašilo – mala som pocit, že ten hlas rozumie mojim pocitom a cíti moju bolesť, podarilo sa mu preniknúť cez moje múry – okamžite ma to prebralo z dúm, rýchlo som z parku ušla.
Sú veci, ktoré si nás privolajú…
Dumala som o tom hlase v buse cestou do Revúcej (dovolenka – nedovolenka, musela som nejaké veci v práci riešiť). Zámer sveta sa ma snažil upokojiť – dokonca sa mi ozval kolega – šaman, že ako sa mám, moc láskavý človek, s milou ponukou. Potom mi Zámer sveta hodil čriepok poznania v podobe príbehu – toto bol už jeho známy hlas „sú veci, ktoré si nás privolajú“.
A moc krásny príbeh to bol, tak som prehodila myšlienky k nemu – rybár cestou cez potok zakopol o kameň – ibaže ten kameň akosi zvláštny. Vysvitlo, že to bola 700-ročná socha. Ležala v potoku celé stáročia, a v jednej chvíli si privolala rybára, ktorý sa o ňu potkol
https://www.dobrenoviny.sk/c/185584/rybar-sa-potkol-o-kamen-ukazalo-sa-ze-ide-o-700-rocnu-nabozensku-ikonu?fbclid=IwAR3zWo2RP13uvGbTjoUZ3F306FXfSgX4j0UF4pZmQhc3ABZTMkcJNeSi9vs
Náboženská ikona. Foto: Facebook/Asociación para a defensa do Patrimonio Cultural Galego
No a ten príbeh vo mne takú malú iskričku nádeje rozsvietil. Lebo mi pripomenul, že Zámer sveta chce naše dobro, nech privoláva čokoľvek ťažké – tomu naozaj verím, tak som sa upokojila.
Je to zvláštne, ako si nás niektoré veci privolajú.
Niekedy hľadáme svetielko nádeje…
To, čo nás v takých chvíľach sprevádza a svieti na cestu je láska. Najviac jej je, čistej a úprimnej, v uspávankach – a tak dnes večer pre vás jedna nežná a krehká.
https://www.youtube.com/watch?v=3WYRU4bw-ro
Elena 22.6.2020
Celá debata | RSS tejto debaty