Bola hlboká noc, keď sa náhle prebrala. Sedela v posteli, v temnote presvital oknom len slabulinký svit mesiaca. Spomínala si na slová z lístka, ktorý čítala večer. A na svoj plač, zaplavil ju náhle ako búrka tisícročia.
Niektoré spomienky nosíme v srdci tak hlboko, že o nich nič nevieme. Až v jednej chvíli ich niečo oživí. Možno obrázok, vôňa, pieseň…
Vnímala svoj dych, trochu napätý. Ten večerný plač – akosi s tým súvisí. ´Čo to len oživil? V hlave mala zmätok.
Zvláštne silné spomienky. Možno je to tým, že sú zakotvené vlákenkami času aj v našej duše, nielen v srdci. Bolia či tešia, a nechápeme, že prečo. Podivne blízke kúsky mozaiky, stratenej v čase. Dupot koní. Night ride across the Caucasus, ktorú spieva Loreena McKennitt.
Súhlasne prikyvovala. Áno, tak to je, uvedomila si, že presne tak sa občas i jej vynárajú obrazy, zvuky, vône. Piesne od Loreeny McKennit má tiež rada, hm, táto v nej v tejto chvíli znie
https://www.youtube.com/watch?v=weYTjOcSqxg
Ešte nikdy neplakala tak hlboko, celou svojou bytosťou ako včera večer. Vytiahla notebook, otvorila link, pôsobil na ňu rovnako hlboko ako keď ho videla po prvý raz. Čo za spomienku to priplávala z hĺbky času?
Vedela, že čas nám prináša odpovede…
Elena 4.7.2020
https://www.youtube.com/watch?v=xxEYLBX_KQk
Celá debata | RSS tejto debaty