Slnko svieti rovnako v Bratislave, ako na Prednej Hore. Jeho hrejivé lúče v skorom ráne pozlátia všetko, čoho sa dotknú. Nastavujeme im tvár a obdivujeme rozprávkovú krehkosť, ktorú dodávajú svetu okolo nás.
Aj v upršané dni ako je dnešný rozžiari náš svet predstava slnka na oblohe.
Vynára sa mi spomienka ako svietilo slnko a vial vietor v jeden aprílový deň roku 2014.
Šli sme do krematória rozlúčiť sa so synom. Pamätám si letmý okamih so slnkom a vetrom. A ešte pieseň Hallelujah a môj plač, keď truhlu brali preč. Piesne k smútočnému obradu sme pripravovali doma na CD, ale nespomínam si vôbec, aké piesne tam ešte boli. Nič viac si nepamätám z toho dňa, ani čo som mala oblečené, ani kto tam všetko bol, nič. Mám ešte prevzatú spomienku, že v oznámení na dverách zamenili synovi meno, ale nie je to moja vlastná spomienka.
Zajtra by môj syn oslavoval 21 rokov.
Nedožil sa ich vinou lekárky revúckej nemocnice. Nikdy sa neospravedlnila za svoje zlyhanie, ktorým spôsobila smrť môjho dieťaťa. Nikdy neurobila ani to najmenšie, aby aspoň trochu uľahčila dopad jej činu na život mojej rodiny. Neviem, naozaj neviem ako sa môže taký človek dívať na seba do zrkadla každé ráno.
A neviem ako sa môžu do zrkadla pozerať tí, ktorí sa v tomto štáte hrajú na spravodlivosť. Ktorí sa tvária, že nejde o marenie spravodlivosti v situácii, kedy sa záhadne v troch zdravotníckych zariadeniach stratili zdravotné dokumentácie mňa a môjho dieťaťa. Je skutočne úbohé, ak človek nedokáže dospelo niesť následky svojich činov, ak urobí chybu a nedokáže za ňu čestne niesť zodpovednosť.
Maroško chcel žiť. Mal rád život. Namiesto môjho syna mi zostala iba jeho fotka v skrinke v mojej pracovni.
Keď mamy plačú, čas sa zastavil,
krváca srdce a niet dosť síl
dýchať a dýchať a kráčať ďalej,
a veriť znovu nádeji malej,
že sa raz vráti, že je tam kdesi,
tá krutá strata nesmierne desí.
Keď mamy plačú, aj hviezdy smútia,
ako vír vodný sa spomienky krútia,
vodopád sĺz tu iskrivo víri,
s dieťaťom mŕtvym nám tancujú víly.
A nie je pri nás, nie je tu s nami,
stojíme v náručí s márnymi snami.
Keď mamy plačú, je koniec sveta,
nesvieti slnko teplého leta,
s temnými mrakmi obloha temná,
na ceste stojím, už nie je pre mňa,
srdce mi slová lásky do vetra metá,
zázračné vtáča k oblohe vzlieta…
Elena 18.7.2020
K diskusii: trezedman, ďakujem, pokojne napíšte aj meno. Ďakujem z celého srdca.
Vacsinu mojich komentarov Pisem Cez prekladac ...
Celá debata | RSS tejto debaty