Povedz mi 4. – Čo máš naozaj rád. . . - otvorene - Blog

Povedz mi 4. – Čo máš naozaj rád. . .

19. júla 2020 07:25, Prečítané 2 446x, elenaistvanova, POVEDZ MI

Čo všetko si o ľuďoch pamätáme? A čo všetko si pamätajú ľudia o nás? Uvažujete o tom niekedy, rovnako ako ja?

Spomienka, na ktorú nikdy nezabudnem…

Na strmom svahu v lese „u partizánov“ mám miesto, kde som vysypala časť popola môjho syna.

Pred mesiacom búrka ničila cesty v našom okolí. Nielen lesné, v ktorých urobila obrovské výmole, ale i asfaltové cesty a zvodidlá popri nich. Práve týmto svahom sa voda rútila a strhla cestu medzi Prednou Horou a Muráňom. Maroškovho anjela a ostatných jeho vecí sa ani nedotkla.

Myslím v tejto chvíli na to, čo si pamätám o mojom synovi…

Spomienky sa mihajú pred vnútorným zrakom ako pestrofarebné motýle, veselé a radostné. Plavne sa nesú vzduchom, alebo splašene mávajú krídlami, hnané vetrom. A v jednej chvíli nežne zlietnu spomienky ako biely motýľ, zázračne krehké, ktoré nám ženú do očí slz…

Kedysi zelené hojdačky sú dnes pretreté na žlto, zelené lavičky na ktorých rád sedával, z ústavného parku zmizli úplne.

Čo by ste chceli, aby si o vás ľudia pamätali?

Je množstvo vecí, ktoré sú nepodstatné. Také faktografické, ako keď čítate životopis. Lenže tie o človeku v skutočnosti veľa neprezradia. Podľa mňa o nás hovorí veľa to, čo máme naozaj radi. Možno práve to si najviac ceníme, ak si o nás ľudia pamätajú.

Tí, ktorí nás nesú vo svojom srdci, to o nás vedia.

Máme radi veľa vecí…

Ale niektoré máme radšej, sú naskladané v hĺbke nášho srdca. Práve cez ne si nás ľudia pamätajú.

V jednej ruskej piesni o rieke Dnepri spevák spomína, že je široký a mohutný, a letia nad ním žeriavy. Keď si spomína na Dneper, stále sa mu tam objavuje ich obraz. Hlboké subjektívne spomienky.

Za mňa sú tie „naj“ v mojom srdci plameniaky a biele kone, východ slnka a divé šípové ruže.

Táto fotka je z pinterestu

https://sk.pinterest.com/pin/572731277615911318/

Elena 18.7.2020

Tieto fotografie sú moje, pravdaže.

Aj iné veci by sa našli, pravdaže. pivónie a vôňa lipy, ktorá tu práve kvitne. Púpavy. Líšky. Oblaky. Je toho veľa, za všetky veci môjho srdca sa mi v tejto chvíli vynára ešte spomienka, ako som zachránila Macka – Uška a odvtedy je usadený v bezpečí mojej pracovne.

A čo záverom?

https://www.youtube.com/watch?v=weYTjOcSqxg

Elena 19.7.2020

K diskusii:

Karol4, každý z nás v sebe nesie nejaké zranenia a ťažké príbehy. Nemyslím si, že moja bolesť je najväčšia na svete, mám úctu k bolesti iných ľudí. Tú paralelu som napísala práve preto, aby sme si uvedomili, že i v tých najťažších chvíľach svieti slnko.

Ja osobne som vďačná osudu, že synov pohreb sprevádzali slnečné lúče.