otvorene

Veľa vecí som v živote pochopila vo chvíľach, keď som vešala na balkóne vypratú bielizeň. Poviem vám, aj Buddha určite vešal bielizeň – a uvažoval pritom. Lebo predstava, že kdesi tí veľkí vodcovia celé dni sedeli v tichom zadumaní meditujúc a nepohli prstom, a len tak k nim prichádzali myšlienky osvietenia, tak s takou predstavou sa celkom nestotožňujem. Ich myšlienky vírili v každodennom živote, múdreli vnímajúc jeho pravdivosť.

Pre mňa je vešanie bielizne na balkóne časom vírenia myšlienok.

Neviem, či k nám ticho prehovorí jasnejšie s vekom, alebo je to miestom, kde žijeme. Uvažovala som včera podvečer práve o tom na balkóne pri zbieraní vysušenej bielizne. Lebo z jedného bytu susednej bytovky sa rozliehal hluk široko – ďaleko, mladí sa v partii prišli rekreovať do bytu rodičov na víkend. V meste bežná a bezvýznamná vec, tu nahrádzali vysielanie miestneho rozhlasu. Nebude to len vekom, ale i miestom – asi by sa v meste zbláznili, keby túžili po takomto tichu. Musia sa prispôsobiť hluku mesta, život na tomto mieste zasa prirodzene človeka učí väčšej úcte k tichu, uzavrela som.

Stála som potom neskôr v tme pri vešaní vypratej bielizne. V tichu letného večera, keď sa oblaky potichu kamsi odkradnú a na temnej oblohe sa otvorí okno vesmíru dokorán, je vešanie vypratej bielizne čarovným okamihom. Ticho sa stelie navôkol. Okamihy prepojenia života, tak nazývam chvíle ako takáto večerná „tu a teraz“. Sprítomníme sa v nich natoľko, že na tvári cítime jemný dych vetra, počujeme každé zašumenie stromov v úbočí a každé vtáčie zapípnutie zo sna nás vedie zašepkať  tíšivo „ččččt, neboj sa, je to len sen“…

Je to hlboké spojenie so všetkým, čo nás obklopuje. Temnota noci nás objíma a keď sa v jednej chvíli ozve krátky štekot líšky, akoby sme boli tam kdesi v húštine s ňou.

Nie sú to pravdaže len okamihy noci, ktoré vedú nitky z nášho srdca k svetu a vesmíru. Pre mňa je silným momentom zázračna predsvitanie. Lesná tíšina v pološere hádže záhadné tiene. Tenučká žiara na horizonte prezrádza, že vyjde slnko. A potom jeho prvé lúče zažiaria. Nikdy sa mi nepodarilo zažiť svitanie vysoko v horách, no vždy som po tom túžila.

Iste, kedykoľvek môžeme vhupnúť do spojenia so svetom, zaťahať za tú nitku, ktorou sme s ním prepojení. Krehkú, a predsa takú pevnú. Niekedy si uvedomíme spojenie letmo, v jedinom náhlivom pohľade na lúče slnka prenikajúce korunou stromov pri ceste do práce. A niekedy sme ponorení v takom spojení dlho, dlho…

Hm, prezradím – v jeseni na svahu na vyhliadke otváram dôverčivo srdce takému spojeniu ja. Vietor mi strapatí vlasy a zo stromov po jednom znáša k zemi listy. Pozorujem ich pomalý let a cítim, ako nás spája ten istý vietor. Ako nás – mňa i tie listy – kamsi vedú neviditeľné sily. Sú to chvíle, kedy si uvedomíme veci, ktoré bežne v živote míňame – ako sa list odpojí od stromu, náhle si uvedomíme ten zvuk. A vnímame jeho pomalý let, vlastne každý list letí úplne inak, i z toho istého stromu, aj z tej istej vetvy. Má svoje jedinečné sfarbenie. Možno nás listy učia, ako nechať veci ísť s dôverou, pustiť sa stromu v tej pravej chvíli a nechať sa niesť vetrom. Je to základný rytmus prírody a života nechať veci ísť, to my sa občas priečime tomuto prirodzenému chodu vecí, namiesto aby sme sa mu poddali jednoducho a ľudsky…

Život nás vedie k zmúdrievaniu. V tejto chvíli mi priplavuje zvláštne asociácie. Vynorila sa mi spomienka, ako som kedysi nariekala, keď sa mi pokazil harddisk s mojou i Kikinou už hotovou knihou. Pred dvomi mesiacmi som mala na USB štyri knihy, na ktorých som pracovala dlho, dlho, no keď som pred dvomi týždňami oba kľúče niesla z počítačovej predajne s tým, že údaje sa nedajú stiahnuť, len som kývla chápavo plecom – treba to prepracovať, Zámer sveta? Pravdaže, nie so všetkým v živote sa dokážeme vyrovnať tak bezslzovo, ako so stratou údajov z USB. Cesta ku pochopeniu a prijatiu niektorých vecí je naozaj dlhá a hrboľatá.

Vynára sa nám veľa pre život podstatných a životne múdrych vecí, ak sa sprítomníme v nejakej chvíli. Žijeme ju intenzívne v tom okamihu a zároveň nám následne prináša poučenie z nej. Možno keby sme sa naozaj sprítomnili pri stretnutí s niekým, dokázali by sme chápať, porozumieť si navzájom, lebo také okamihy sú bez balastu chýb minulosti aj bez balastu obáv z budúcnosti. Pretože človek, ktorý bol, už pred nami nie je, a ani taký, aký niekedy bude – je len „takýto si“. Je to oslobodzujúce poznanie – oslobodzuje nás od ilúzií videnia „ach, taký si bol“ aj „ach, taký by si mohol byť“. Niekedy sa tým „takýto si“ zbavujeme ružových okuliarov v „konečne zmenu“, inokedy tým zahadzujeme čierne okuliare optiky “viem, aký asi budeš“. Ak nám nejakých ľudí Zámer sveta odvádza zo života, nuž to len chce, aby sme si vyčistili sklá okuliarov, alebo otvorili zavreté oči. A rovnako je to i s ľuďmi, ktorých nám do života vedie – chce, aby sme ich vnímali pozorne a realisticky, na základe ich správania voči nám. Také hlboko pokorné – „naozaj ťa vidím“.

Veru, vešať na balkóne vypratú bielizeň je duchovne náramne osožná činnosť.

Elena  16.8.2020