Pred časom rozvírila hladinu pokojného vidieckeho života v našom regióne brutálna vražda bezbrannej starenky.
Páchateľ bol neznámy.
V dnešných televíznych správach priniesli Markíza i JOJ informáciu o prípade.
A tak dnes malá úvaha o vrahoch a ich obetiach…
Keď sa nedá…
Rada by som v závere dňa pouvažovala v pokoji o veciach, ktoré mi lietajú hlavou. Po návrate z práce som natrela zábradlie na balkóne, i policu, a keďže na mojich rukách je asi toľko farby ako na tej polici a riedilo došlo, čakali ma pekné dve hodiny meditovania pri drhnutí rúk. Namiesto toho však uvažujem o vražde, a o vrahoch – lebo človeka vždy silne zasiahne, ak sa niečo zlé stane bezprostredne v jeho okolí.
Včera sa objavil neurčito formulovaný článok na serveri
so správou prevzatou z facebooku Polície BBsK
https://www.facebook.com/KRPZBB/
Keďže článok hovorí o vražde s časovým ohraničením, nebolo ťažké spojiť informáciu s prípadom, ktorý bol medializovaný v čase spáchania vraždy
https://www.noviny.sk/slovensko/535344-v-obci-muran-doslo-k-vrazde-obetou-sa-stala-90-rocna-starenka
Medzi ľuďmi sa hovorilo o údajne 10 autách NAKA a zadržaní dvoch podozrivých spoluobčanov z tej istej dediny…
V televíznych správach som včera informáciu nezachytila a nenašla som ju ani v žiadnych médiách, okrem miestnej vyššie uvedenej revúckej stránky. Nuž, uvidíme, či polícia o tomto zásahu NAKA a páchateľoch toho činu pohovorí tak otvorene a verejne, ako keď sa o zásahu proti extrémistom medializovalo, povedala som si. Lebo tí extrémisti zatiaľ nezabili ani muchu – zato vrahovia starenky majú na svedomí bezbrannú starú pani.
Ak by sa potvrdilo, že sa polícii podarilo vypátrať vrahov, potom je to na jednej strane dobrá správa, že tá hrozná vražda nezostane nepotrestaná. Na druhej strane správa zlá, lebo by vraždili ľudia, ktorí sa tu poznajú a žijú tu ich rodiny. Žiť v blízkosti rodiny vrahov – ak sa podozrenie potvrdí – nebude pre ľudí jednoduché.
Dnes boli správy o prípade výpovedné…
Snopko – a to je je profesionál – bol zjavne tiež zasiahnutý brutalitou toho činu a v televíznych novinách hovoril tvrdo o asociáloch – nuž, človeku prichádza na um tá paralela, že pani, ktorá viedla riadny a zodpovedný život, poctivo pracovala ako učiteľka a bola známa ako dobrý človek, zomrela kruto rukou vrahov, ktorí toho pre spoločnosť veľa neurobili. Vlastne v dobrom nič – správy hovorili o krádeži auta jedným z podozrivých pred rokom. A tak automaticky prichádza otázka, či vôbec niekedy niečo dobré pre spoločnosť urobia, alebo budú len obťažovať a ohrozovať svoje okolie trestnou činnosťou.
Poviem vám, zasa raz hlboko ľutujem, že nám tu nejakí naivní humanisti zrušili trest smrti…
Smrť tým vrahom prajem. Aj tomu nezletilému, ak sa preukáže, že mal vo vražde účasť.
Prajem smrť každému vrahovi, nediskriminačne a bezodkladne. Páchateľ – či páchatelia, keďže až dvoch spoluobčanov údajne zadržali – spomenutej vraždy brutálne tú bezbrannú starenku dobodali. Neverím, že z takých indivíduí bude niekedy niečo dobré – mali by ich eutanazovať pre bezpečie nás všetkých. Nepáči sa mi prístup tejto spoločnosti, v rámci ktorého sa vlečie cesta za spravodlivosťou cez nekonečné úskalia ľudských práv páchateľov, potom sa zaráta vrahom pobyt vo väzení do pojednávania, takže po krátkej dobe sú na podmienku vonku z basy „za dobré správanie“. A stvárajú zasa ďalšie darebáčiny, nivočia životy ďalším obetiam – načo je dobrá taká falošná humanita?.
Ak niekto vraždí a nie je možné v súčasnosti udeliť trest smrti, tak už by nemal vyliezť z basy nikdy. A mal by si na svoj pobyt a všetky s ním spojené náklady v base zarobiť, aj keby mal pracovať dvadsať hodín denne.
Správy na Markíze potom priniesli i prípad pani, ktoré zomrela v dôsledku pochybenia lekára.
Ako cez kopirák, poviem vám. Všetky tie prípady, kedy pochybil zdravotník, majú u nás jeden scenár. Nulová sebareflexia zdravotníkov, žiadna ľudskosť v podobe ospravedlnenia sa za chybu, ktorá vzala život človeku a jeho blízkym ho ťažko narušila. Skutočne sa musí stať nejaká tragédia, aby konečne kompetentní začali konať v prospech obetí?
Zakaždým, keď čítam o nejakom zle, mám na pamäti nielen jeho priamu obeť, ale i jej blízkych…
Či už pri takýchto úmyselných zločinoch, ako aj pri pochybeniach lekárov. Nejde len o samotnú smrť blízkeho, o jeho stratu, o to že mu ktosi vzal život. Ale ide i o doriešenie veci s páchateľom. Je to nekonečná cesta – roky súdnych pojednávaní, ktoré musia obete a ich príbuzní pretrpieť v našom štáte, lebo my sme tu predsa od toho, aby sme chránili práva páchateľov. A tak páchatelia robia prieťahy, obštrukcie, úspešne naťahujú súdne konania po celé roky. Na práva obetí a ich sekundárnu traumatizáciu týmito počinmi neberie ohľad nikto. Musia znovu a znovu počúvať detaily o čine, pozerať na páchateľa a uvedomovať si, že to je to indivíduum, čo vzalo život ich blízkemu. Je to nesmierne ťažké. V takej situácii vás zraňuje kadečo, aj úplné maličkosti.
Dôverne to poznám. Každé súdne pojednávanie je ako keď vám niekto vŕta v rane a znovu ju jatrí. Cítite bolesť a rana sa nehojí. Zažila som tieto situácie, keď sa prejednával trestnoprávne prípad smrti môjho syna v dôsledku pochybenia lekárky a potom občiansko-právne odškodnenie. Ubližovalo mi už len to, že páchateľka na pojednávania o smrti dieťaťa, ktorú ona sama zavinila, chodila navlečená v pestrofarebnom oblečení, bolo mi až nevoľno z jej ružovej blúzky a žltých nohavíc, pripadalo mi to ako neúcta voči môjmu dieťaťu.
A nivočil ma aj prístup súdu. Nebola súdom akceptovaná moja žiadosť o neverejné pojednávanie. Sudca mi počas pojednávania zakázal plakať. Páchateľka nebola potrestaná za jej písomné !!! vyjadrenia súdu o nižšej hodnote života človeka s postihnutím ako zdravého a že také dieťa predsa nemôže mať človek tak rád ako zdravé (pričom tak konala v podmienke!!! – a jej vyjadrenia sa týkali nielen dieťaťa, ktorého smrť ona sama svojim konaním zavinila, ale celej skupiny osôb s postihnutím!). A po celé roky som v rámci pojednávaní bola nútená počúvať dookola kruté detaily o bolestnej smrti môjho syna. Keď som šla zo súdu, kde som bola nahliadať do spisu a videla som tam farebné fotografie z pitvy môjho dieťaťa – bola som iba vlások od toho, aby som cestou zo súdu skočila pod auto – bola som krajne zúfalá. Veľmi dobre rozumiem, ako sa cítia ľudia, ktorí po smrti blízkeho vinou kohosi musia znášať „nastoľovanie spravodlivosti zo strany štátu“.
Doteraz čakám na rozsudok Najvyššieho súdu vo veci dovolania za odškodnenie – rok a pol, dva, či koľko vlastne? Posttrauma po smrti syna mi vymazala časovú orientáciu. Keby som bola páchateľ, rozhodli by iste hneď. Voči obetiam je tomuto štátu dobré všetko správanie. Je to bolestné, zničujúce, zažívať tieto veci na súdoch, ktoré vám predsa mali pomôcť ku spravodlivému doriešeniu veci, a tým i aspoň čiastočnej sanácii života. Namiesto toho vás takýto spôsob „pomoci zo strany spoločnosti“ nivočí ešte viac ako samotný pôvodný čin – smrť blízkeho. Lebo nemáte pocit, že sa spoločnosť postavila za vás, a že je vám ako obeti oporou. Žiť v spoločnosti, voči ktorej nemáte úctu a dôveru, nie je jednoduché.
Na druhej strane je to ale i dobré, lebo sa dostanete na hranicu, za ktorou vás nemôžu zastaviť. Ničím, nijako. Nedáte sa zastrašiť – nemajú vám čo vziať, lebo všetko čo máte je už menej cenné ako to, čo vám bolo odňaté. A nemajú si vás ani ako kúpiť, lebo na ničom vám nezáleží viac ako na tom, o čo vás páchateľ pripravil.
Pravdaže, ak zomrie dieťa, je tá hranica najcitlivejšia…
Záverom…
Nuž, uvidíme čo prinesie vyšetrovanie prípadu a súd s údajnými páchateľmi. Taký čin naruší dôveru v mikrokomunite. Na mieste, kde žili vrahovia aj obete.
Síce len údajných páchateľov stále majú – ale tie Snopkove slová boli pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, nevyslovil žiadnu pochybnosť, takže zrejme majú vrahov…
Elena 25. 8.2020
,
+++++++++++++++++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty