Nuž, chlap nemusí byť ovešaný metálmi. Ani mať cez plece samopal a predvádzať sa horou svalov. Úplne stačí, ak je čestným a slušným človekom a riadi sa svojim svedomím. No áno, o takom jednom práve teraz pár slov poviem. Poviem vám, to že taký chlap je mi ešte o triedu zlepšilo i tak úžasný dnešný deň.
Tak vám najskôr o tom hrdinovi porozprávam.
Hrdinom je pre mňa šofér autobusu…
Jozef Prokeš kedysi túžil byť kňazom. Osud zariadil, že jeho život ide inou cestou. Tri mesiace po svadbe prekonal leukémiu. Žije, má prácu a rodinu. A dve deti s autizmom.
Jeho hrdinstvo je nielen v tom, že sa zodpovedne stará o svoje deti. Ale spočíva predovšetkým v tom, že ako šofér autobusu v Brne odmietol jazdiť s autobusom olepeným predvolebným heslom SPD „Za zdravú školu bez inklúzie“. Podľa nich netreba včleňovať deti s problémami medzi zdravé deti. Hrozila mu za ten čin výpoveď a len vďaka intervencii primátorky pracuje ďalej. Podľa neho niektoré deti potrebujú špeciálnu školu, aj jeho syn do nej chodí. No niektoré deti by mali mať možnosť byť v základnej škole – ako jeho dcéra s netypickým autizmom.
Nemohol by som sa pozrieť do očí svojej dcére, keby som tak jazdil, povedal.
Márnosť, som na neho hrdá – som naozaj rada, že je kdesi taký človek ako on. Úctyhodný, rovný. Zlepšilo mi to deň. Nie že by bol i tak zlý…
Dni sú také, aké si ich robíme…
Mohla by som fňukať nad do krvava rozdratými rukami (riedidlo došlo, farbu po maľovaní balkónového základu z rúk som si pred utorkovou banskobystrickou poradou dávala dolu šmirglom a pemzou – no čo vám poviem k tomu – nikdy to neskúšajte). Aj nad nedokončeným balkónom by som mohla kvíliť, ten majstri budú ďalej budovať až v pondelok. Ale u mňa také maličkosti nehrajú rolu, vedia ma naštvať iba podstatné veci.
A tak sa popri životnom dianí snažím udržať si radostnú náladu, s iskričkami humoru. Rána v tme cestou do práce dieťa spestruje hláškami a pospevovaním si. Rozosmeje ma zakaždým. Dnes nápadom o tom, ako požiada AEG o novú hru Need for Speed Special Slovenské cesty.
No dnešok mi vylepšila už včera – dodatočným darčekom k meninám, ktoré som mala pred skoro mesiacom. Ale za to meškanie ona nemôže, to Čína. Vytúžený darček môj to bol, a tak mi ho z recesie objednala. Nie je to až taký kráp za tie 4 eurá, ako som si myslela, dodala útešne, keď videla, ako sa vytešujem. Áno, presne po tom prívesku som túžila – ani diamant by ma tak nepotešil. Nemám rada ľudí, ktorí sa hrajú na kadečo a musia mať len nóbl veci, a predvádzajú sa drahými hlúposťami. Mne tento prívesok naozaj rozžiaril srdce.
a ešte jedna fotka
Samozrejme, že som si ho pochabo zavesila na krk hneď dnes do práce. Na tmavom tričku prenikavo žiaril a ja som žiarila ešte viac. A veru aj zajtra si ho vezmem na poradu, pre mňa je prekrásny. Uvažovala som, ako nazvať pocit s ním spojený. Došlo mi to vo chvíli, keď som siahla po práve čítanej knihe, že ho jej názov vystihuje presne – Dialóg s osudom.
Veru tak – niekedy vedieme s osudom dialóg, inokedy polemiku, keď nedokážeme s dôverou prijať osudom prisúvané veci.
Elena 10.9.2020
Celá debata | RSS tejto debaty