otvorene

Akí sme?

Čo by ste si tam dosadili? Uvažovali by ste polaritne – dobrí či zlí, láskaví či krutí, obetaví či sebeckí? Alebo skôr kontinuálne, že v každom je snáď nejaký kúsok dobra, a každý z nás občas urobí prešľap cez nejakú hranicu?

O ľuďoch…

Radkin Honzák je známy český psychiater a terapeut – už som ho kedysi spomenula v mojom blogu v súvislosti s jeho knihou Všichni žijem v blázinci

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2016/10/25/slova-sepkane-vo-vetre-9-hus-preletela-cez-more/

Ach, vrátila som sa k tomu blogu, a tie veci sú také aktuálne, akoby dnes som ho písala. Expertov na všetko akoby nám nasiali, svet plný obáv, manipulácií, gauneri v spoločnosti, celebritnosť, chýbajúci spoločný zmysel… Asi naozaj všetci žijeme v blázinci, keď sa na ten svet dneška pozerám.

Jeho múdry pohľad na súčasnú situáciu som objavila aktuálne v časopise Psychologie dnes. Nesledujem situáciu s koronou v zahraničí, a tak ma pobavila tá podobnosť kadečoho s Čechmi, sme skutočne bratské národy. I u nich sú ľudia rozdelení na dva tábory, či prehlásenia meniace sa od večera do rána. Hovorí, že jedinou inštitúciou, ktorá prežila bezo zmeny tisícročia, je armáda – a že je to preto, lebo mala len jediného veliteľa. Tým poukazuje na problém, ktorý je aj u nás evidentný a vysoko aktuálny práve teraz – že riadenie armády nemôže mať desiatich veliteľov.

Radkin Honzák v spomenutej knihe výstižne pomenoval istú kategóriu ľudí príslovím „hus preletela cez more – a zostala husou“. Žiarivé príklady pravdivosti toho príslovia v praxi máme aj u nás – nech sa človek dostane do akejkoľvek funkcie, zostáva zjavne sám sebou.

A v uvádzanom článku vymedzuje ďalšiu kategóriu ľudí – „trucovníci“. Nechcú rúška, a nechcú obmedzenia, a došlo im, že rúška rovná sa Babiš (no u nás Matovič, však?). Nejaký advokát ich poučí, že ich nosiť nemusia, kým nie je vyhlásené stanné právo (nuž, aj trhlých advokátov nájdeme zjavne všade). A tak sa začnú správať ako blbci a nákaza sa šíri. Na margo toho dodáva Radkin Honzák už len to, že má nádhernú fotografiu z roku 1919 z Minneapolisu, ako policajti stoja v časoch španielskej chrípky v rúškach (takže nejde o vynález Babiša a určite ani Matoviča nie, podotýkam).

Mám rada ľudí schopných vnímať svet filozoficky s jeho rôznosťou…

Milujem filozofické rozhovory, pochabé uvažovanie o kadečom z netradičných uhlov pohľadu. Múdre myšlienky, originálne názory. A tak som sa zababušila do deky so šálkou horúceho čaju, na jeho postrehoch som sa vytešovala a smiala som sa v duchu aj nahlas. Aj som o nich uvažovala, pravdaže – lebo trebárs varovne hovorí o rozume epochy, smerujúcom od náboženstva, cez vedu, cez dobu postmodernú, relativizujúcu všetko, až ku možnej dobe postfaktickej, kedy nebude nič platiť.

Neviem sa dívať na takú dobu nadšene, desí ma už terajší deficit morálky a jej relativizácia. Aj keď moja vodnárska duša dýcha rebelstvom, som hlboko tradicionalistická, skrátka človek dávnych čias. Rodina, záväzok, spoľahlivosť, zodpovednosť – to sú mne blízke slová. Pochopenie dôležitosti týchto pojmov si vyžaduje určitú úroveň osobnostnej zrelosti človeka – lebo filozofia, že najväčší záväzok mám voči sebe samému a tak môžem rušiť ostatné svoje záväzky v živote ľubovoľne a bez zábran, je síce páčivá, vyzerá na prvý pohľad veľkolepo slobodne, no z môjho pohľadu nie je zrelá. Zrelý človek prijíma životné záväzky rozvážne a volajú sa záväzkom preto, lebo sa nimi k niečomu zaväzuje.

Je podľa vás v poriadku, ak po 20 rokoch manželstva žena ťažko ochorie, ostane na vozíčku a manžel namiesto toho, aby jej bol starostlivou oporou, tak odpochoduje s o 10 rokov mladšou? Ani mamička putujúca za životným šťastím s deťmi ku piatemu náhradnému ockovi v poradí rozhodne nie je podľa mňa o zrelom napĺňaní záväzku voči sebe, ale o narušených hodnotách a chýbajúcej zodpovednosti. O kvalite osobnosti mi vypovedá to, ako sa človek správa v ťažkých časoch, nie vtedy, keď je slnečno. Schopnosť ustáť svoje životné záväzky, a byť spoľahlivou oporou. K tomu patria aj také hodnoty ako ohľaduplnosť voči iným, nesebeckosť, zodpovednosť. A veď Malého princa ste čítali, nie? Vedieť sa starať je veľké umenie – nikdy by som už do svojho života nepustila človeka, ktorý mi nedokáže, že pri mne vie stáť vytrvalo, pevne a spoľahlivo, nie iba sem-tam a trochu.

Relativizácia hodnôt v súčasnej spoločnosti z môjho pohľadu znižuje zodpovednosť jedinca voči iným, individualizuje ho. Narúša tým jeho spoločenskú podstatu i silu väzieb, oslabuje ho. Je bezbrannejší. Dá sa ním ľahšie manipulovať, využívať ho ako lacnú pracovnú silu. Aj ho mätie – lebo nestabilita hodnôt nie je pevnou pôdou pod nohami v živote. Takáto hodnotová relativizácia nálepkuje sociálno-patologické javy ako niečo ľudské a prirodzené, napríklad neveru. Ale i alkoholizmus trebárs – pitie alkoholu je súčasťou osláv, je bežné sa občas opiť, hranica tolerancie sa posúva. V niektorých oblastiach sociálnej patológie ešte tú hranicu citlivosti máme uchovanú – krádež, no i tam sa tolerancia posúva (vlúpal sa síce do obchodu, ale veď  „ukradol len čokoládu“). V dôsledku znižovania citlivosti týchto javov v spoločnosti pribúda sociálnej patológie a hodnotovo sa posúva (alebo skôr zosúva).

Záverom…

Myšlienka, ktorá je pre mňa z toho Honzákovho článku naj… „Keď na východnom pobreží USA postavili sochu slobody, tak na západnom pobreží by mala stáť socha zodpovednosti. Ale k tomu sme sa nedopracovali…“

Je to veľká pravda – lebo sloboda bez zodpovednosti je ako človek iba s jednou nohou.

Nie veľa ľudí tomu však rozumie…

Elena 20.10.2020