otvorene

Dnešný druhospln nazvaný modrý Mesiac – najbližší bude v auguste 2023. Mesiac žiari na oblohe ako striebristá guľa – no tak, no tak, pokojne, som stále nablízku v tejto temnote, šepká tíško. Až keď životne zmúdrieme, oceníme silu toho, že nás sprevádza temnými časmi verne a spoľahlivo.

Dívam sa naň zadumane – akosi nadväzuje na môj pondelňajší zvláštnodeň, aj keď prepojenie zatiaľ nerozumiem.

Hmla sa valila temnotou rána kopcom až k ceste. Oproti nej sa na horizonte črtalo úbočie Čela. Pri pohľade na ranný horizont som mala pocit, že to bude zvláštny deň. Aj bol, zmiatol ma tak, že som o ňom ani slovo nepovedala doteraz. A veľa ich o ňom nepoviem ani v tejto chvíli. V hlave mi ešte doznieval sen – od synovej smrti hádam štvrtý, výnimočne sa mi sníva, no sen vždy prináša silné posolstvo. Do hĺbky času načrel, minulý život a hlas vedľa mňa pokojne pripomenul „Aik, spomeň si predsa, volá sa Aik.“ Oslovila som toho psa menom dávnych čias a pamätal si ho. Nuž hej, psa ktorý si pamätá meno Aik hľadám?

Nežná krehká krása blednúceho horizontu priťahovala pozornosť a lákala predstavy, aké úžasné by bolo stáť tam na svahu a sledovať ako sa krôčik po krôčiku približuje ráno. Vietor sa preháňa v tichu krajiny a spoza pásu hôr na obzore v jednej chvíli vykukne prvý slnečný lúč…

Ach, pri mojej snílkovskej povahe a pochabom rozlete fantázie by som ako šofér skončila v prvej priekope. No čo už, neprekáža mi to, neprestanem kvôli vám veriť na škriatkov a víly – iste poznáte ten Einsteinov výrok, že logika nás zavedie z bodu A do bodu B, predstavivosť kamkoľvek…

Dieťa disciplinovane sledovalo cestu a pospevovalo si akúsi z tých jej pesničiek spolu s CD. Mrkla som očkom a pousmiala som sa. Má ich usporiadané abecedne, už S-ko šlo a tak čoskoro pôjde aj moja obľúbená. Tak aj bolo, po čakačke na semafore sme vyrazili tmou a hneď za druhou zákrutou sa ozvali sladké tóny Scarborough Fair. Stromy sa pri nich vynárali v tme a vytvárali čarokrásne scenérie. Pôžitok z nich však prerušovali podchvíľou značky, nasekali ich tu teraz neúrekom. Z romantickej cesty prírodou chráneného územia národného parku sa stáva lunapark pomaly a isto. Navyše doteraz boli semafory otvorené 5 minút každú hodinu v jednom smere, teraz vraj idú čistiť rigoly a pridávať zábradlia popri ceste. A tak cesta bude skoro uzavretá, nepustia ľudí ani na zelenú vždy – to som zvedavá ako zvládnu čakať na semaforoch dve hodiny v zime. Dieťa to vzdalo, ide bývať do mesta, takže si užívam posledné časy s ňou.

Popoludní v ten pondelok som sa brodila blatom k semaforom v Muráni, kým dieťa dorazí autom. Od zubárky som vyšla skoro, na preventívke budúci rok by sme sa mali vidieť. Tichý dialóg so mnou Zámer sveta viedol, no skôr monológ teda. Hučal do mojej tvrdohlavej hlavy, nakoniec mi hodil k nohám kartu. Zrazu ležala vedľa mojej nohy, zdvihla som ju mechanicky, zelené eso. Dobrý pokus, Zámer sveta, kývla som plecom – pobavene sledoval moju tvrdohlavosť.  Aspoň malú časť dnešnej lekcie som teraz prepojila. Ukázal mi, ako rýchlo vie uviesť veci tam  kam treba.  Lebo snažíte sa dieťa nakriatnuť popočúvať šamanský bubon, a nič. Zrazu príde po počúvaní živej nahrávky, Mossovej prednášky, a povie – nádherne bubnoval, nájdem nahrávku šamanského bubna a popočúvam. Hej, Zámer sveta to rýchlo poskladá, ako treba. Zvláštne, ako sa dostávame krok po kroku k pravdivému poznaniu, ono  nás vedie na pravé miesto.

Zámer sveta sa ticho smeje v tejto chvíli – no tak dajme koincidenciu z knihy náhodne záverom.

Pravda je postoj, skutok sily, ktorý vložíš do každého konania…

Hm, veď hej, veľmi sa mi páči taká definícia pravdy. Pravdivosť v živote je skutkom sily…

Elena  31.10.2020