otvorene

Sypú sa dni závratným tempom k Vianociam. Ponuky na výhodné kúpy sa na nás sypú, a ja zádumčivo premietam o Vianociach dávnych čias.

Nemyslím tým v tejto chvíli moje dávne Vianoce, so synom ešte. Najvyšší súd mi nedávno po bezmála roku a pol čakania na rozsudok oznámil, že rozhodovať nebude, lebo podanie bolo oneskorené. Právnička predvčerom potvrdila, že nedopatrením termín prešvihla, takže v tej veci sa nedá nič urobiť. Bolí to moc, mám to všetko momentálne zbalené v balíku „nedotýkať sa“, viac vám k tomu neprezradím.

Vianocami dávnych čias myslím Vianoce dávno-dávna. Keď ešte ľudia žili v chalúpkach, svietili lampášmi a sviečkami a po ťažkej celodennej robote si rozprávali príbehy.

Boli súdržnejší? Práve táto otázka sa mi ako prvá vynára v časoch dneška, kedy sa ľudia pandemicky handrkujú o pravdu. Neviem, to môže byť iluzívne – podobne ako si navrávať, že mali dôstojnejších vládcov ako my teraz. Každý z nás má ľudské chyby, aj tí najväčší vodcovia ich mali, a navyše v dejinách ľudstva je viac ako dosť príkladov, že i v tých časoch sa na čelo národa postavili ľudia, ktorí trpeli ťažkou poruchou osobnosti či dokonca duševnou chorobou. Stali sa obvykle vďačnými figúrkami, ťahanými na šachovnici niekým z pozadia.

Myslím, že ľudia dávnych čias mali viac úcty k práci. V ťažkých časoch je človek nútený správať sa zodpovednejšie, aby prežil. Museli tí ľudia dávnych čias urobiť veľa vecí na prežitie, obrobiť pole, zviezť z poľa úrodu a to si vyžadovalo spoluprácu. Aj dnes je spolupráca dôležitá, no málokto si uvedomuje, nakoľko je závislý od iných. Žijeme v ilúzii, lebo pohodlné zaistenie vecí ju vytvára. Zájdeme do obchodu a kúpime, alebo ani nie – objednáme cez internet a privezú. Čokoľvek, hoci aj z Ameriky. Stráca sa pochopenie, že za všetkým tým je niečia mravenčia práca. Že sociálne dávky, za ktorými pohodlne natiahneme ruku, musí ktosi pokryť prácou. Že vianočné balíčky, ktoré nám prídu pohodlne až domov, musí ktosi zabaliť a poslať. Že v tom obchode ktosi musí tovar nielen predávať, ale aj vybaliť a povykladať. Že ho ktosi musí vyrobiť, naložiť a doviezť. Že tí kuriéri pracujú denne i viac ako 12 hodín v stálom behu, aby stíhali. Mizne naša úcta k ľudskej práci, tento bezbrehý konzum ju pohlcuje. Lebo všetkého je dosť, aj cez hlavu, kupujte koľko vládzete…

Kupujeme, podaktorí teda. I ja mám už niektoré darčeky nakúpené – niečo praktické, niečo pre radosť, tak som vždy kombinovala. Už som aj v blogu spomenula kedysi, že som darčeky zvykla kupovať od jari, ukladala som ich do krabice na skrini v chodbe. Ale často som ich vyťahovala oveľa skôr ako prišli Vianoce, len tak pre radosť. Ešte nejaké veci dokupujem, ale kebyže v tejto chvíli lockdown vyhlásili, každý z mojich blízkych by darček dostal. Dokonca i naše mačky už predvčerom dostali svoj predčasný vianočný darček hračku – špirálu s guličkou. A ja som ako predčasný vianočný darček dostala kocúra, možno i dvoch – lebo moje stredné dieťa usúdilo, že tie túlavé chúďatá pod balkónom zimu vonku neprežijú a že si ona vezme malého čiernobieleho kocúrika a ja oboch bieloryšavých, malého, aj ich oca, ktorý je už staručký.  Nuž, teda neviem, niektoré darčeky nám dávajú blízki, niektoré nám posiela osud. Viem, ako brúsi Prednou Horou starý lišiak v zime a každoročne skántri nejaké mačky a vidím pritom tých kocúrov, ktorí sedia pred bytovkou a túžobne hľadia ako sa dostať aspoň pod schody do tepla, tak som už nalomená ten darček osudu prijať. Viem, že nezachránim celý svet pred utrpením a biedou, no pomáham aspoň tak, ako je to v mojich silách. Aspoň kvapku dobra navyše dať, lebo more je plné kvapiek…

Ale niektorí aj nenakupujú. V čase Vianoc si i ja uvedomujem jasnejšie, ako biedne u nás veľa ľudí žije. I keď biedne je relatívny pojem – lebo biedny život pre mňa je život v klamstvách, s nečestným konaním, podvádzaním, špinavosťami všetkého druhu. Ale teraz mám na mysli biedu v zmysle chudoby. Odhaľujú sa v tomto čase viac príbehy ľudí, ktorí rátajú každý cent. A ja na túto skutočnosť myslím z dvoch uhlov pohľadu – jednak vyčítam spoločnosti, že sa nestará o tých, ktorým naozaj treba pomôcť (namiesto toho živí pohodlne kadejakých vychcancov a gaunerov, o tom by sa dalo dlho hovoriť). Na druhej strane je to i pre mňa pripomienka, aby som pristupovala s úctou ku všetkému, čo mám a pomáhala. Lebo viem, aké je to mať v peňaženke 5 eur a zodpovednosť za živobytie detí. Mať len na chlieb a mlieko, a na nič viac, a popritom zovšadiaľ kričia lákavé reklamy na kadečo, čo by ste aj chceli deťom dopriať. Tie situácie vo mne vyvolávali hnev – voči nespravodlivo konajúcej spoločnosti, i voči tým, ktorí len špekulantsky ťažia. Lebo ja som po celý čas odborne pracovala, no rodinám s postihnutým dieťaťom štát nepomáhal primerane. Pomohli mi tie časy

• jednak si urobiť hranicu, vedieť pomenovať nečestnosť a odmietnuť pomoc (lebo niektorým ľuďom pomôžeme najviac tým, že im nepomôžeme a nedávame),
• jednak si utriediť, čo je v živote naozaj dôležité a potrebné, že netreba mať veľa a že dôležité sú maličkosti,
• a tiež, aby som pomáhala tým, ktorí pomoc naozaj potrebujú. Práve tým, ktorí obvykle o pomoc neprosia a nepokrikujú hlasno, ale snažia sa zo všetkých síl veci zvládať. Preto som v blogu kopala za tých najslabších, za rodiny s vážne chorými deťmi, za starých a slabých, za ľudí s postihnutím.

Vianoce sú cenný čas nie darčekmi, ale tým, ako nás vedú premýšľať. Ako nám ukazujú tú pravú cestu životom a jeho pravé hodnoty.

Ach hej, ale to neponúkajú v tých úžasne výhodných výpredajoch víkendu. Ktovie prečo…

Elena