otvorene

Matovičovanie sa valí na nás deň za dňom. Hukot blogerov ako v úli – čo zasa raz povedal či nepovedal. Moje priority sú na míle vzdialené sledovaniu jeho každodenných vyhlásení.

A iba pár bodov k tomu na uvažovanie

ŠKOLSTVO – Treba na predvianočný týždeň či dva otvárať školy, aby sme zvýšili počty nakazených v čase sviatkov? Neschopnosť anticipovať je u premiéra a niektorých občanov až desivá.

• Mnohí vykladajú o úžasnej potrebe a nevyhnutnosti otvorenia škôl a dôležitosti školstva pre deti – tak kde sú vianočné odmeny pre ľudí v školstve pracujúcich? I na zvyšovanie ich platov sa vláda zasa raz vykašľala. Takto veru školstvo nedobehne svoje platové zaostávanie za ostatnými VŠ profesiami nikdy. Ľudia v školstve sa v predstave mocných menia na stádo, ktoré môžu bezprecedentne testovať a testovať. Je pandémia, ale výhovorky že kvôli pandémii nezvýšime v školstve platy, je scestné – lebo zdravotníkom a ďalším profesiám ich zvyšujú automaticky
• Zato zasa raz školstvom beží reforma. Ja by som nerobila reformy, len čo dosadnem do kresla. Dala by som si rok času spoznávať, rozhliadať sa  a pochopiť. Potom by som rok uvažovala a konzultovala moje predstavy. Do reforiem by som sa púšťala v druhom polčase vládnutia. Ale to som ja, nie naši ministri školstva, u ktorých už je tradíciou rozbehnúť okamžite nejakú reformu.

ZDRAVOTNÍCTVO – Zasa raz sa oddlžujú nemocnice, aj súkromné iste. Už ani pes neštekne po tom, že to minulí oddlžovanie malo byť úplne, úplne, úplne a definitivne posledné, kto by si to pamätal…

• Vlci v bielom zacítili korisť, a tak zasa raz vyjú, že chcú viac prachov a prachov a prachov. Ale viac zodpovednosti pri pochybení  formou vyšších pokút nie, to v žiadnom prípade.
• Nerieši sa terajší nedostatok personálu, ani systém služieb s tým dlhodobo spojený, ale len prachy a prachy…
• Čuší sa o kvalite, látame diery. Naozaj je sestra z ORL prevelená na ARO k obsluhe prístrojov tou bezpečne a odborne poskytovanou zdravotnou starostlivosťou?
• Je skrátka veľa vecí, o ktorých sa v zdravotníctve mlčí, a malo by sa o nich kričať namiesto zavýjania o prachoch…

CELKOVO – lockdown na Vianoce neurobíme, lebo ľudia by nás zabili. Uvedomuje si národ aj vláda, že lockdown nakoniec byť musí – aj odborníci na to varovne poukazujú, len ich hlas nikto nepočúva?

• Vianočný lockdown by bol rozhodne múdry krok, zachránilo by sa pár desiatok či stoviek životov  navyše aj veľké financie štátu. Lebo dva vianočné týždne by neboli až také bolestné, ľudia majú zväčša dovolenky. Február a marec s krížením korony a chrípky nebudú dobrým časom, lockdown musí byť dovtedy, ak má niečo zachrániť,
• Ľudia sa správajú presne tak, ako som sa obávala od začiatku, iracionálne, bezohľadne, nedokážu predvídať. Ideme do hodne zlých čias.
• Vodca, ktorý sa krčí strachom pred hlasom ľudí namiesto rozhodného vedenia davov, nie je vodca. Ja ako premiér by som predstúpila pred verejnosť a povedala jasne, že viem, aké je to nepríjemné a ťažké, ale musíme urobiť lockdown teraz. Preberám za to rozhodnutie zodpovednosť. Bez vyhrážok a urážok, rozhodne, s pomenovaním krokov dopredu, aby sa ľudia pripravili. No ale to som ja – a nie náš premiér.
• Dianie u nás nie je len o Matovičovi. Dalo by sa písať i o zadržaní Haščáka, ktoré pokladám za jednu veľkú hru. Aj o kadečom ďalšom, hry veľkých aj malých vlkov bežia.
• Ale škoda slov. Básňou vyjadríš to, čo slová nezachytia. A tak kto iný ako Jevtušenko, jeden z môjmu srdcu milých ruských autorov, a rebelov. „Ej, nie je hlúpy zlodej ani zbabelec, prestavbu pod seba si prestrie ako koberec…“ …Čulí – že človek očiam veriť prestal by – sú všetci títo prestavbári prestavby! Do prezídií sa zas hrnú – švanda je to raz, čím bezkrídlejší, tým viac okrídlených fráz… Tvária sa ako hlavná sila prestavbových zmien tí, ktorých neprestavia ani súdny deň…  Nuž tak a toľko k slovenskému dianiu.

Oveľa viac než nad zjavnými krokmi vlády či skrytými nitkami v ich pozadí uvažujem v tejto dobe o charakteroch a hraniciach. Namiesto ľudí premieľajúcich politiku dookola sú mi teraz bližší ľudia s iným zameraním, dívajúci sa viac do hĺbky.

Dostala som veľkú lekciu dôvery. Môj starý kamarát Aster mi ju dal. Kedysi pri nástupe do práce bol prvý, kto ma tam vítal na schodoch. Odvtedy medzi nami vládol priateľský vzťah, vítali sme sa letmo občas, keďže býva v susedstve. Minulý týždeň za mnou došiel, sedel schúlený a díval sa ticho sklenenou výplňou dverí. Vybehla som k nemu, bol chorý. Díval sa na mňa a ticho mraukal. A tak pár hodín tepla denne zažíva, usadený v škatuli. No dobre, pracujem v tieto dni od skorého rána až do večera. Hej, už mu je oveľa lepšie.

Podelím sa s vami ešte o jednu skúsenosť. Knihu Stála som pri bráne neba som v minulom týždni čítala – príbeh zubnej lekárky, hnala sa za svojim dobrým výzorom a úspechom, aj sa jej to darilo. Všetko v živote jej vychádzalo, mala usporiadanú rodinu, dobrú prácu, nezažila nič ťažké.  Až raz – mala tuším 45 rokov, písala spolu so synovcom dizertačku – ich cestou pre knihy na pracovisko zasiahol blesk. On zomrel, ona zuhoľnatená, nedávali jej šancu prežiť, pár dní v kóme. O rok a pol nato porodila dieťa, aj ho kojila. Je zdravá. Nie je to len príbeh o stretnutí s Bohom, ale i o láskavosti. Lebo ju zachránilo nie to, že sa za jej život modlili jej blízki, ale to, že tam bola obrovská vlna nezištnej láskavosti cudzích ľudí. Ľudí, ktorí ju vôbec nepoznali, no priali jej uzdravenie.

Hej, to je to, čo by som bola rada, keby sa šírilo dnes viac – nezištná láskavosť. Lebo byť dobrý ku svojim blízkym, to dokáže každý zrejme. Ozajstná láskavosť podľa mňa je však práve o tých „nie našich“…

A tak vám poviem ešte jeden postreh – je rozdiel medzi dávať a dávať – robia sa charitatívne akcie, dávame potraviny do košíkov rodinám v núdzi, balíme krabičky deduškom a  babičkám,  no kadečo. Lenže včera som zachytila informáciu, ako to naozaj vyzerá s tými balíčkami – že tam ľudia balia použité oblečenie, špinavé hrnčeky, iba pár sladkostí bez ďalšieho darčeka, ktorým by niekoho naozaj potešili. Dar nie je o veľkosti a cene, ale o otvorenosti srdca, s akou ho dávame.

Vianoce by nás to mohli naučiť, no zjavne nemusia…

Elena 4.12.2020