Ach, je to tak krásne byť expertom, hovorím si túžobne, s pohľadom upretým na stenu.
Byť expertom…
Teda – nepovedala som vám celú pravdu – ten môj povzdych sprevádzal pohľad upretý na stenu, ktorú som pred mesiacom vakovala. A nie, necítim sa ako expert, práve naopak, moje vakovanie tej stene neprospelo. V rohu sa zráža vlhkosť a cez bielu vlhkú farbu preráža tmavá omietka. Nejaké tepelné mosty sa tam asi robia, nerozumiem tomu procesu, základy omietkovania mi treba doštudovať a tak vymyslieť, čo s tým spraviť. Takže si uvedomujem a sebakriticky priznávam, že treba najskôr byť expertom, a potom konať expertné činy.
No povedzte, keby bol takto sebakritický každý skoroexpert, aký krásny život by sme všetci mali, nie?
Veru, veru, skoroexpertov u nás máme viac ako húb po daždi…
Kam sa pozrieš, skoroexpert. Experti sú rozchytaní, vyťažení a zaistení aspoň na pár mesiacov dopredu. A tak sa skoroexperti derú u nás kade-tade. Nebudem špecifikovať KDE VŠADE – čo chcete, aby mi zaklopali na dvere dvaja „men in green“? Teraz vraj chodia klopať, už zasa. Zostaňme pri tom, že skoroexperti sú skoro všade.
Kadečo môžu sfušovať. A nezostáva to len pri potencialitách, aj realizácie v praxi sa vyskytujú, však všetci vieme. Možno by sme mohli usporiadať súťaž Fušer roka, kandidátov by bolo ajajaj…
Byť expertom nestačí…
Byť expertom je fajn. Veci vám pod rukami samé ožívajú, rozkvitajú, daria sa. Lebo VIETE.
Expert vie, expert dokáže. Pozrie a vidí, kde je chyba. Vie ako ju odstrániť. Pozná správne riešenie.
Expert je skrátka expert.
Netreba si ale expertov idealizovať, zrejme nie sú dokonalým návodom na všetko – treba ešte niečo navyše k tej expertnosti, aby si získali úctu davov….
Správne vidíme srdcom…
Niektorí si myslia, že sa stanú dokonalým expertom, ak sa navonok nahodia. Vymaľujú sa ako zle sfotošopovaná fotka, navlečú sa do značkových a drahých hábov. Predvádzajú sa tu v takom a tu v onakom modeli, od toho a hentoho. A že to nahradí zmysluplnosť toho, čo v danej situácii povedia, či zahladí nezmysluplnosť toho nimi povedaného.
No veď hej, u niektorých to aj zahladí, lebo sa pozerajú iba očami.
A tak sa úžasným počinom udalosti stane, že rúško je zladené so šatami.
Myslíme si, že to pravé je mať super účes, dobre vyzerať, byť mladý. A rozprávka o Popoluške nás nič nenaučila. Pretože nestačí byť expertom (či skoroexpertom, v tom horšom prípade), je potrebné byť človekom hodným úcty. Tak vám teraz poviem príbeh o prezidentke, ktorá nemala úžasnú postavu, ani účes, ani vek a neladila si rúška so šatami. Zato si ale ladila srdce s národom, ktorý viedla.
Je to úžasný príbeh. A ja sa s vami oň podelím…
Keď v závere roka 2013 nastúpila do funkcie v Chile prezidentka Michelle Bacheletová, čelila v marci 2014 hneď prvej veľkej demonštrácii
Treba povedať pravdivo, že bola čilskou prezidentkou už predtým, v rokoch 2006 až 2010, kedy sa tešila značnej obľube. Dvakrát za sebou však kvôli pravidlám ich ústavy nemohla byť zvolená. A tak nastupovala do funkcie po druhý raz až v roku 2014. Keď po štyroch rokoch, v roku 2018, odchádzala z funkcie prezidentky, pozrite ako sa s ňou lúčili – národ plakal
https://www.facebook.com/100000878117349/videos/1745857315453522/prevzaté z https://www.facebook.com/djaparidze/posts/1745860108786576
Zalovila som v pamäti, kedy sme my mali prezidenta, pri odchode ktorého z funkcie národ plakal žiaľom, že už končí? A kedy vôbec takého budeme mať? Len situácie, že si národ šampanské chcel strieľať od radosti, že ten prezident už končí, sa mi vynárali. Myslím, že naposledy národ vzdával úctu prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi spontánne. No a potom dlho, dlho, dlho nič, vlastne doteraz.
Aké poučenie plynie pre nás z toho príbehu?
Že prezidenti by si mali klásť pri nástupe do funkcie otázku „Kto bude za Tebou plakať, keď odídeš?“ A pripomínať si ju deň za dňom. Odpoveď, ktorá by ich mala viesť na ceste prezidentovania ich činmi, by nemala byť „cudzie mocnosti, lobbistické skupiny, či naši ľudia“. Tá jediná správna odpoveď je „NÁROD“.
Za dobrým prezidentom plače národ.
Elena
K diskusii: Áno, Janina, aj ja si to myslím. Aj si odpovedať na tú otázku pravdivo, znovu a znovu.
Je to krásna spomienka a krásna rozlúčka s Tvojim manželom, čo opisuješ. A práve preto možno rozumieš, prečo tak smutne hovorím o tom, že si nezaslúžia ľudia, ktorí sú nám blízki, odchádzať v igelitových vreciach do krematória, bez dôstojného pohrebu, s potrebou ich veci zlikvidovať. Nie, nezaslúžia si to…
Ospravedňovali ...
Prepáč, ale si myslím, že tú otázku by ...
Celá debata | RSS tejto debaty