otvorene

Ach, určite poznáte Žbirkovu pieseň Zlomky poznania.

Poznám prvky zlúčeniny, kovy, soli, plyn
študoval som vzorce vody, zásad, kyselín,
valencie, hypotézy do zunovania. Ale všetko toto sú len zlomky poznania.

Až dodnes som ako študent, bytosť úbohá
rád by som ťa riešiť, život, ťažká úloha…

Ideme životom a zlomky poznania zbierame. Vždy znovu a znovu nejaký kúsok mozaiky. Po celý život. V blogu Prakticky filozoficky 7. som práve rozčítanú knihu Zasvätenie spomenula. Je to silná inšpirácia, ako v živote nachádzame zlomky poznania sami pre seba. Dôverná známosť na mňa z tej knihy vanula – objavila som tam úlomky poznania. Videla som v nej kus cesty, poznanie v krokoch, ktoré som našla v priebehu času sama – že pravosť sa prejavuje skutkami a nie rečami pomohla mi zvnútorniť – hovorila o tom, ako naše poznávanie prechádza etapami od rozumového poznávania vecí ku cíteniu srdcom, presne o mojej nedávnej úvahe, v ktorej som sama ten krok akosi pochopila, to bolo. Vyčleňovala aj tretiu etapu poznávania, duchovnú koncentráciu na predmet, kedy sa ním stávame, hlboko sa s ním stotožňujeme a zažívame s ním jednotu. Takže svojim bytím a nie svojimi slovami vyjadruje človek svoju podstatu, „čím človek je, o tom nepremýšľa, to necíti, pretože tým proste je“. Preto od človeka vykladajúceho, že nám nikdy neublíži, že je čestný, že nepodvádza či že nie je agresívny, by sme mali utekať ihneď čo nám nohy stačia. Zostať stáť môžeme bezpečne len pri človeku, ktorý stojí pri nás pevne v ťažkých časoch bez zaváhania.

Záverečnou úlohou poznávania je spoznať seba, hovorí tá kniha. Nie čo si myslíme že sme, ani čo cítime že sme, ale skutočné stotožnenie sa so sebou samým, so svojou podstatou, kým naozaj sme. Ísť za hlasom svojej Duše. V konečnom dôsledku sa prijať ako súčasť Jednoty.

Spoznať seba nejako prelomovo? Stotožnenie sa s jednotou sveta? Zvláštne ako rýchlo ma k tomu Zámer sveta priviedol. Predvčerom moja delťácka kolegyňa dala do súkromnej konštelatérskej skupiny nádherný obraz s otázkou, čo nám hovorí. Mne priniesol odkaz, ako Zámer sveta preniká všetkým. Dívala som sa naň a v jednej chvíli to hlboké prepojenie – že sme súčasťou toho všetkého, ktoré zažívam vo chvíľach pohody – tak pevne dosadlo. Sme súčasťou toho všetkého stále, všetci, a nedokážeme to prerušiť na chvíľu. Ako kolieska v hodinách, nedá sa jedno ubrať. Došla mi chyba, ktorú robím v nepohode – hnev, ktorý sa ešte vracia napriek mojej snahe občas – „ulom si henten prštek“ Zámeru sveta hovorí.

Bláznivo sa rozoznel jeho smiech vedľa mňa v tej chvíli. Milujem tvoje prirovnania, „ulom si prštek“ – no veď hej, to je podstata toho priania, pritakal. Teraz si už začni čítať tú knihu, dodal s úsmevom. Ach, pravdaže, začala som čítať  večer jednu z mojich poličkových srdcoviek Malinkatého kreténa od Frýbovej. To sú knihy, ktoré môžem čítať dookola, a často im dám prednosť pred ešte neprečítanými. Veru, prečítam ju, potom už konečne po tom Okultnom význame odpúšťania siahnem.

Nemôžeme ulomiť prst bez toho, aby to bolelo tie ostatné, uvažovala som, každé ublíženie niekomu zanechá vo svete stopu. Aký by malo zmysel kopiť bolesť tým, že mu to v akejkoľvek podobe vrátime? Všetko je len odraz našich činov. Nemôžeš ublížiť jednému bez toho, aby si ublížil všetkým. Takisto nemôžeš priať dobro len niektorým. Naša voľba je len, či chceme urobiť nezištne dobrý skutok – nejde povedať „tebe nie, ty krava“, lebo potom nie je žiadne dobro.

Každý nezištne dobrý skutok zanecháva stopu vo svete, je dobrom pre celý svet

https://www.facebook.com/generalmedicalinformation6/videos/534134880825499

Elena