otvorene

Uvažuješ o tom zasa, ozval sa Zámer sveta.

Chcem posolstvo tej situácie, cítim že ešte nechápem jeho podstatu – odpovedala som zamyslene.

Prešla si cez to, teraz si to naozaj pustila. Viem, čo hľadáš, ten hnev bol iný ako všetok tvoj hnev doteraz, a to ťa mätie – dodal, a odmlčal sa.

Bodnutie v srdci občas cíti zrejme každý z nás. Niekoho viac a niekoho menej nechajú ľahostajným neprávosti všetkého druhu. Trápi nás bolesť iných, i tá naša vlastná. Ak nám niekto ublíži, nie je ľahké sa s tým vyrovnať. Niekedy sa cítime veľmi zranení, zažívame hnev. Ten hnev bol iný ako všetko doteraz, cítim to, Zámer sveta má pravdu. Rozhorčí ma, keď niekomu ubližujú – som empatik a dotýka sa ma bolesť iných a nespravodlivosť voči nim. Ale ten hnev bol zvláštny, silný, vytrvalý a vydesilo ma, akým spôsobom som o nej hovorila.

Prebrala som sa zo spánku po jednej v noci.

No čo sa deje, hovor o tom – zaševelil Zámer sveta pohotovo.

Netušila som o sebe, že dokážem tak desivo nadávať, a bol to neskutočne silný hnev, celú ma zaplavil, tie dve veci sa mi k tomu vynárajú ako problém – uvedomila som si teraz jasné. Vydesilo ma to – povedala som.

Zámer sveta sa tíško pochechtával.

Nie je to smiešne, mňa to trápi – pozrela som naňho.

Tak hej, pozri – mala si vždy odstup od svojho hnevu. Dračie plamene si za iných zakaždým chŕlila, ale to nebol ozajstný hnev – to si len súcitila, kopala si za nich. A povedz mi, kedy si naozaj bojovala sama za seba, keď ti niekto ublížil? Po prvý raz teraz, konečne si sa naozaj postavila za seba, preto ti ten hnev pripadá neobvyklý, povedal mäkko. Uvedom si, ako dlho si to niesla, a ako to bolelo, dodal tíško.

Plakala som, lebo to bolo tak.

Ale vieš, nemusela som použiť také vulgárne reči, vystrašilo ma to – zdvihla som k nemu oči.

Nezaslúžila si to? opýtal sa medovo.

Pravdaže hej, odvetila som bez zaváhania.

Rozosmial sa hlasno. Veď si ani len nebola vynadať jej, len si nadávala na ňu sama pre seba. Milo a láskavo si chcela nadávať? Nože si spomeň na tú učiteľku.

Ach, áno, to rozosmialo i mňa, šlo o zážitok z práce s deťmi –  „prosím ťa pekne, bol by si taký láskavý a mohol by si prestať vyrušovať?“ nie je veru správny spôsob ako vyrušujúce dieťa napomenúť, a tak to i vyzeralo – ja som potom dieťaťu povedala „prestaň“,  a bolo. No hej, správne povedať niečo je dôležité.

Iste, nenadávala som jej, ale nechcela som ani tak nadávať sama pre seba o nej, kvôli sebe, chápeš – zdôraznila som – bolo to o fakt veľkom hneve, zapálila by som ju svojim dychom vtedy…

Ty to predsa už vidíš, len nevidíš, čo vidíš – pobavene sa smial ďalej. Plamene si chŕlila. Tak pochopila si už konečne podstatu toho špecifického priania? Snažila si sa podvedomo zasa raz odkloniť od svojho hnevu – nie spálim ju svojimi plameňmi, ale nech kdesi akosi uhorí, aby som na ňu nemusela dýchnuť ja – jedine tie nadávky ťa s tým hnevom naozaj prepájali. Vyjadrovali silu tvojho hnevu a bolo ťažké dostať plamene pod kontrolu. Ach, hej, učí ťa to, čím skutočne si – si drak – ukázali ti tvoju silu, keď naozaj bojuješ za seba. A trápi ťa, že si vtedy zápasila s nadávkami? Máš v sebe veľkú silu a páči sa mi, ako si ju dostala pod kontrolu. Je to silné rozhodnutie v takej situácii chcieť prestať s nadávkami voči osobe, ktorá Ti ublížila. Pre draka je to

silné rozhodnutie. Vieš, nie je ťažké nechŕliť plamene, keď si myš…

Elena