otvorene

Dominika, citlivá žena s nádhernými očami a dieťatkom pod srdcom, ktoré už čochvíľa porodí. Tento mesiac, už o pár dní.

Dnes Dominika s dieťatkom pod srdcom bojuje za iné zo svojich detí – za Sebinka.

Milujúca mama so svojim synčekom Sebinkom, ktorého už ale nikdy neobjíme.

Písala som o Sebinkovi v mojom blogu opakovane, napríklad tu

Ovčania 10. – Pán Šeliga, podajte trestné oznámenie. . .

Len aby neporodila dnes v súdnej sieni, z toho všetkého stresu

 – povedala som si ráno v obave o ňu. Lebo Dominika ide v týchto dňoch peklom – jej synček Sebinko zomrel pred 4 rokmi 31.1. a pohreb mal 3.2. To samo osebe je zničujúci čas pre každú mamu – dokáže to pochopiť iba ten, kto vie aká životná strata je smrť dieťaťa. A k tomu práve v tejto chvíli prebieha jej vypočúvanie v rámci súdneho konania, v ktorom sa riešia vinníci smrti jej syna.

Je mi hrozne, keď ich vidím, napísala zúfalo svojej mame Kajke. Dostala záchvat plaču, keď videla obvinené zdravotníčky, z ktorých dodnes ani jediná neprišla a nepovedala „prepáčte, je mi to ľúto“.

Viem presne, ako sa v tejto chvíli Dominika cíti…

Sú v živote situácie, že sa od bolesti nevieme ani nadýchnuť. Byť v súdnej sieni, kde prebieha proces za vaše mŕtve dieťa, ktoré zomrelo v dôsledku pochybenia zdravotníkov, je presne takou situáciou. I v tejto chvíli si dokážem vybaviť úplne presne ten zúfalý pocit, keď som v tej súdnej sieni sedela pre štyrmi rokmi ja v čiernom a vtedy ešte len obvinená páchateľka dokvitla v ružovej blúzke a žltých nohaviciach. Sudca, ktorý viedol pojednávanie, mi zakázal plakať, hoci som plakala úplne potichu, nevedela som v tej chvíli zastaviť príval sĺz.

Moc súcitím v tejto chvíli s Dominikou, a mám strach o ňu i o jej dieťatko.

Zažila peklo…

V situácii, keď zomieral Sebinko, bola Dominika tehotná v siedmom mesiaci rizikového tehotenstva. Dokážete si predstaviť, koľko síl musela vynaložiť, aby prežila zvyšok tehotenstva s malou Eliškou? Nepamätám si nič z toho obdobia, nič, vôbec nič, ani asi dva či tri mesiace po pôrode – povedala Dominika, keď sme v skupine spomínali, ako nám smrť dieťaťa vymazala niektoré spomienky v pamäti.

Každá jedna z nás má z tých čias iba úlomky spomienok. A inak dlhé, dlhé mesiace prázdno, nič.

A to nebol koniec pekla…

Lebo po Sebinkovej smrti, v situácii rizikového tehotenstva bola Dominika vystavená neľudskému správaniu. Ktosi opakovane zničil hrobček jej synčeka. Bola vystavená osočovaniu na sociálnych sieťach, ktoré ju malo dohnať ku samovražde – nakoniec policajné vyšetrovanie preukázalo, že tam vypisovala dcéra jednej zdravotníčky z toho oddelenia – robila tak  v pracovnej dobe a dokonca z krízovej linky pre obete násilia, na ktorej v tej dobe pracovala…

Malá Eliška namiesto bračeka pozná len jeho hrobček.

Je ťažké vedieť…

Uvedomovala som si, aký obrovský kus cesty majú všetky tie mamy ešte pred sebou vo chvíli, keď sa preukázalo pochybenie – konečne ho po mesiacoch nekonečného čakania potvrdil Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vraveli s úľavou – konečne bude už lepšie, keď sa to preukázalo. A ja som vedela, že nie – že to pravé peklo ich v skutočnosti ešte len čaká. Nedokázala som im to v tej chvíli povedať, tak veľa bolesti a utrpenia si už zažili – a ja som vedela, že oveľa, oveľa viac je toho pekla ešte len pred nimi.

Peklo nekonečných súdnych konaní, v ktorých páchateľ má viac práv ako jeho obete a v ktorých prieťahy v súdnom konaní sú bežné a samozrejmé. Obete sú sekundárne traumatizované, a tento štát to účinne nerieši – je to jeho hanebná vizitka, prístupu ku obetiam pochybení lekárov – lebo je amorálne argumentovať zo strany právnika nemocnice či páchateľky, že „VEĎ EŠTE MÁTE ĎALŠIE DETI“. To akože jedno hore – dole? Alebo že postihnuté deti sú bremenom – poviem vám, sudkyňa mala v tej chvíli nariadiť dovyšetrovať motiváciu páchateľky, či moje dieťa nezabila úmyselne.

Súdne konanie na Slovensku vystavuje obete týraniu a sekundárnej traumatizácii

– a to nielen zo strany páchateľa a jeho právnika, ale i súdu samotného, či ďalších štátnych inštitúcií.

Dominika dnes bojuje za spravodlivosť pre svoje dieťa.

A ja si kladiem otázku, ako dlho ešte potrvá táto jej cesta peklom za spravodlivosťou pre mŕtveho Sebinka?

Elena

Všetky fotografie v blogu sú prevzaté z rodinného albumu Dominiky s jej súhlasom.

A hej táto fotografia je fotografiou našich detí – ktorých mamy od začiatku nášho spoločného otvoreného listu premiérovi bojujú nielen za spravodlivosť pre svoje mŕtve deti, ale aj za to, aby ľudia v slovenskom zdravotníctve nezomierali zbytočne…

Všetky naše deti chceli žiť…

A chceme, aby žili vaše deti – aby nezomierali zbytočne pre nesprávny prístup zdravotníkov.

Ach, áno, to je on, náš otvorený list premiérovi…

Fúkanie do púpav 2. – Tretí a posledný otvorený list premiérovi. . .