otvorene

Nie je ľahké niekedy dodávať si odvahu.

Čo je to odvaha vôbec? Kedy nám chýba najviac a kedy jej najviac potrebujeme? Ako ju nájsť v sebe?

O tom uvažujem v tomto čase nadrána…

Kedy potrebujeme najviac odvahy?

Ľudia si niekedy myslia, že najviac odvahy potrebujeme vo chvíľach, kedy bojujeme proti niečomu či niekomu. Možno ani nie, lebo súčasťou toho boja je vždy boj za niečo pre nás dôležité – a tak dokážeme do takého zápasu dať svoje srdce a energiu. Boj sa začína a boj sa končí, ak niečo vybojujeme, predstavujú si. Niekedy to tak je, ak bojujeme za konkrétnu zmenu – zmena nastáva a boj ustáva.

Niekedy bojujeme i nevyhrateľné boje – aby sme nestratili vlastnú tvár a dušu, takých ľudí si ja cením najviac. Ak má niekto odvahu bojovať i nevyhrateľný boj, je taký človek moja krvná skupina.

Niekedy v živote nastanú situácie, ktoré nás zavalia, vo chvíľach tragédií a utrpenia – žeby práve vtedy bolo treba najviac odvahy? Bolestné chvíle nám ukazujú, ako dokážeme zosilnieť. Je to ako keď izbovú rastlinku dáme na balkón, a zrazu na ňu svieti slnko a prší a fúka vietor. V prvej chvíli jej možno spáli jej lístky a máme pocit, že sme ju dorazili, no potom zosilnie a je vitálnejšia ako kedykoľvek predtým. I nás tak menia ťažké časy, myslím.

Možno že najviac odvahy treba na každodenné veci, ktoré si vyžadujú vytrvalosť a zodpovednosť za svoje záväzky? Udržiavanie sveta, ktorý sme si vybudovali, všedné maličkosti zakotvujúce ho pevne v zemi.

Či azda najviac odvahy je treba na vytváranie nových vecí? Na vykročenie k nim v našom živote?  Nebojovať so zmenami, ale prijať ich a nechať sa nimi viesť kamsi do neznáma, nevedno kam s dôverou – namiesto vzpierania sa, zaviaznutia na pôvodnom mieste a vracania sa naň dookola – to si vyžaduje ozajstnú odvahu. To je naša „cesta hrdinu“ – na ktorej si kladieme otázku  „kam ma vedieš“? Nie my meníme svoju cestu, ale cesta mení nás – a chce to odvahu vnímať to a kráčať.

Vyvstáva otázka, čo je to odvaha?

Niektorí pokladajú za odvážne hovoriť iným pravdu. No nie je odvážnejšie hovoriť pravdu sám sebe?

A možno práve o veciach, na ktoré nemáme odvahu. Hľadáme ju v sebe, ako ja teraz. Sedím a tajne tíško plačem v nadráne – taký malý darček k mojim dnešným narodeninám si touto úvahou dávam, aby som si dodala odvahu na ešte dlhý čas čakania, kým sa najmladšie dieťa u nás doma odkarantenizuje a ja budem môcť ísť domov. Vlastne sa niet na čo sťažovať – som v byte u najstaršej dcéry, v teple, usadená v pohodlnej posteli, v pohode trávime čas a debatujeme, popri pár mojich z domu prinesených knihách mám k dispozícii i výbornú knižnicu môjho dieťaťa, aj televízor, wifi, môžem písať. No chýba mi domov, príroda pod balkónom, horizont hôr všade okolo. Snažím sa vyplniť čas niečím zmysluplným, oceniť že konečne stíham čítať. Nie som však šťastná v meste, prehlbuje to môj pocit „another brick in the wall“. Hej, treba mať odvahu aj si priznať to, že niečo nezvládame.

Zámer sveta mi hodil záchrannú sieť už predvčerom, krásne posolstvo mi privial v správe s linkom. Ach, je to tak, niekedy by sme naozaj mali pozrieť do minulosti, aký veľký kus cesty sme prešli a čo všetko sme zvládli, ako nás to zmenilo, a tým načerpať odvahu ku ďalšiemu kroku.

Súčasťou odvahy je i schopnosť čakať na zmenu. Mať trpezlivosť, kým príde ten správny čas. Kým semienka klíčia v zemi, nevidno ich – trvá to nejakú dobu. A potom zrazu klíčky ukážu hlávky – začnú rásť rastlinky, veci sa dajú do pohybu…

Elena

Ach, malá pripomienka našej prírody…

https://www.youtube.com/watch?v=v8KwKWNFr7k

K diskusii: Ďakujem krásne.