Niekedy zakopneme, lebo tam dole je niečo, čo potrebujeme uvidieť.
Korona je takým zakopnutím pre nás. Je paradox, že situácia, pred ktorou by si mnohí najradšej zakryli oči, nám má pomôcť lepšie vidieť. Že by sme mali uvažovať o našej životnej rovnici, v ktorej vidíme veľa svojich práv a tak málo svojich povinností. Že podaktorí vzdycháme, ako už nevydržíme uzavretí – a pritom uzavierame iných svojou nezodpovednosťou a bezohľadnosťou.
Je o statočnosti a zodpovednosti a pravdivosti to zakopnutie.
Presnejšie o možnosti byť statočný, zodpovedný a pravdivý. Pouvažovať o našej životnej rovnici, v ktorej sa do popredia dostáva kadečo, len nie zmysluplný život.
Sú ľudia, ktorí sú zdraví a majú v podstate všetko, no akoby sa stále nevedeli vtesnať do kože – stále im čosi chýba a za čímsi sa pachtia. Nedokážu už vydržať túto situáciu, neznášajú tieto obmedzenia, nedokážu obsedieť v tomto lockdowne – nelockdowne, dlho im je, nudia sa. No nemôžu brať ohľad na všetkých, čo už, lebo musia žiť. Musia, musia, ako to trefne povedala dovolenkárka, čo priputovala z Egypta. I cez mŕtvoly ostatných.
A potom tu sú i ľudia, ktorí zdanlivo nemajú nič
a trpia, sú postihnutí, niekedy aj úplne imobilní a ležiaci v dôsledku sekundárneho postihnutia či ťažkej choroby. Niektorí by ich najradšej eutanazovali, aby „ich ušetrili utrpenia takého života“. A predsa tí ľudia sú šťastní, hlboko vďační za každý deň a všetko čo im prináša. Je to skrátka paradox. Je dosť ľudí s postihnutím, ktorí sa stali príkladom zmysluplnosti života i pre mnohých zdravých – dievčina s postihnutím sa stala modelkou, iná nádherne maľuje a rozdáva radosť iným. Pán na vozíčku sa vďaka obetavým kamarátov dostal i na Kriváň. Je veľké šťastie, ak majú okolo seba láskavých ľudí, ktorí nevidia iba seba.
Možno sú to hlavne naše hranice a naše predsudky, ktoré im stavajú múry.
Uvedomujete si vôbec, že niektorí tí ľudia majú v tejto spoločnosti lockdown doživotne?
Jeden zo smutných prípadov spred času – ale zrejme to nie je výnimka v spoločnosti, kde pre mnohých je najobľúbenejšia pesnička Já, já, já, jenom já…
Smutná vizitka tejto spoločnosti.
To, čo v tejto chvíli píšem, nie je záležitosť okamihu.
Skladala som v sebe ten pocit hodne dlho po čriepkoch, aby som ho uchopila. Aby som pochopila ten podivný proces, čo tu beží.
A v tejto chvíli ho uchopený mám – hovorí sa tomu „strata úcty“.
Strata úcty k Bohu, strata úcty k Zemi a prírode, strata úcty k Životu a jeho zmysluplnosti, strata úcty k iným ľuďom a ich dôležitosti, ku spoločenstvu, strata úcty k hodnotám, strata úcty k životným záväzkom a zodpovednosti, strata úcty k pravde a pravdivosti, strata úcty k rodine a láske, strata úcty ku obyčajným veciam a každodennosti, strata úcty k práci, strata úcty ku solidarite …
To je to, čo tu prebieha. Masívna strata úcty.
A nie, nie je to len o korone…
Ach, hej, aj oni majú doživotný lockdown, vďaka nám.
obrázok prevzatý z https://www.facebook.com/photo?fbid=3678205945560138&set=a.395142687199830
Podaktorí tu vykrikujú o svojich právach a o svojich právach a o svojich právach – a nie sú ochotní rešpektovať ani tie natoľko potrebné opatrenia dočasné.
A tak sa môžeme len prizerať, ako zasa raz zhoršia situáciu v počte nakazených nám všetkým…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty