Bola raz pravda 11. – Pravda o Slovensku. . . - otvorene - Blog

Bola raz pravda 11. – Pravda o Slovensku. . .

3. apríla 2021 14:39, Prečítané 3 127x, elenaistvanova, Bola raz pravda

Aká by bola pravda o Slovensku?

Krajina, kde šľapky robia poradkyňami, hovorkyňami, či štátnymi radkyňami a kamaratšágy hodia teplé miestečka?

Krajina, kde slušní ľudia živoria a papaláši „svojim ľuďom“ napchávajú vrecká obrovskými odmenami?

Krajina, kde ľudia budú radi zomierať, lebo žiť sa tu nedá?

Jedenásty blog tejto jedenástky, ako každý záverečný blog jedenástky najsilnejší z nich.

Dlho by sa dalo hovoriť o špinavostiach, zlodejinách a darebáčinách na jednej strane, a o bezmocnosti, zúfalstve a biede na strane druhej. Akoby ani nebolo jedno Slovensko, ale dva svety.

Ale viete, aký obraz Slovenska je zo všetkého pre mňa najhorší?

Krajina, kde sú pravdivé tieto slová. Hlboko pravdivé.

Klára Dynisová

2 h

Novodobí žobráci:

Na Slovensku je rodič hendikepovaného dieťaťa postavený pred úlohy, ktoré môže zvládnuť iba čarodejník alebo superman. Musí uživiť celú rodinu, starať sa o ďalšie jej potreby, o dom, hypotéku, aby nezostala na ulici, splácať účty, financovať potrebné auto, oslovovať nadácie, písať projekty, získavať kontakty pomáhajúce pri liečbe, študovať potrebnú literatúru, vybavovať pomôcky, boriť sa s úradmi…

K tomu všetkému zisťuje, že rehabilitácie v súkromných zariadeniach treba platiť z vlastného vrecka. Pre rodinný rozpočet ide o záťaž v tisíckach eur. Navyše na terapie musí s dieťaťom chodiť, voziť ho, a vtedy nemôže pracovať. Lenže to nestačí, liečba hendikepovaného vyžaduje pokračovanie cvičenia aj v domácom prostredí. Takže rehabilitovať s odborníkom, potom rehabilitovať aj doma a stihnúť popri tom i prácu, aby mala família z čoho žiť.

A každý deň!

Mnohí takíto rodiča založia nadáciu, oslovia teda kamarátov a známych, aby pomohli, prosia o dva percentá z dane – veď ide o peniaze, ktoré by inak zhltol štát pre svoju nenásytnú armádu byrokratov. Viacerí oslovení pomôžu, ale niektorí pomôcť nechcú. Ich odmietnutia sa veľmi ťažko znášajú. Povedia surovo a bezohľadne, že môj hendikepovaný potomok aj tak tomuto štátu ani v budúcnosti nikdy nič nedá a celý život sa bude priživovať. Oni toto, nech sa nehnevám, ale zo zásady financovať nebudú.

Doráňajú vám dušu.

Ale vy, po takých úderoch nešťastný a na kolenách, sa potom pozriete do očí svojmu dieťaťu a dostanete toľko lásky, toľko povzbudenia, objatí, úsmevov a vrúcnych pohľadov, že ste ochotní „žobrať“ ďalej.

A ono možno po rokoch povie, otecko, mamička, urobili ste všetko, čo ste mohli, aby ste ma dostali až sem, keď sa dokážem o seba postarat! …zdroj net.

Kopala som za ľudí s postihnutím po dlhý čas v mojom blogu. Tak ako i za ďalších slabých a bezmocných, ktorým tento štát zobral hlas i nádej.

Rozumiem ľuďom s postihnutými deťmi. Aj môj syn Maroško mal pôrodné postihnutie. Viem aké je to rátať každý cent, napriek odbornej práci som to zažívala. pri troch zdravých študujúcich dcérach a synovi s postihnutím.

Zajtra bude mať môj syn výročie – sedem rokov od jeho pohrebu. Zomrel rukou lekárky, ktorá sa nikdy neospravedlnila za to, že spôsobila svojim závažným pochybením jeho smrť. Maroško chcel žiť, tešil sa z maličkostí, naučil ma o živote tak veľa. Chýba mi, moc a moc.

Niekedy uvažujem nad tým, koľko detí s postihnutím v tomto štáte zomiera predčasne pre pochybenie lekárov, tak ako môj syn. Nerozumejú im a namiesto zvýšenej ohľaduplnosti ich niektorí prehliadajú. Desí ma spoločnosť, ktorá dokáže uvažovať o ľuďoch s postihnutím „sú nám na obtiaž, zbavme sa ich“. Žijeme v ľudskej spoločnosti, ktorá

dokáže vychovať lekárov , ktorí píšu o tom, že tých ľudí netreba zachraňovať pri covide – ako som to uviedla pred časom v blogu. https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2021/01/10/poriadne-nahlas-5-zomieraju/

Fakt ľudskej, dokelu?

Na akom morálnom dne sme sa to ocitli?

Mnohí ľudia existenčne živoria v dnešnej dobe. A pritom spoločnosť nie že by nemala peniaze, len sa delia v tomto štáte v štýle „Jankov brat, Jožkov kamarát a Ferkova frajerka“…

Veď pozrime.

https://www.zurnalplus.sk/?p=2130&fbclid=IwAR04Pg_qyk8u-UsmLh6Dvm8OScBDC_OhfYBj3FtfBVOWLjuKW7B7MmtP_Dg

Redakcia Žurnál Plus sa zaujíma o zverejnené sumy a poslali sme na základe platného infozákona na Ministerstvo financií otázky. Zaujímajú nás údajné konkrétne prémie pre generálnych riaditeľov:

– Generálny riaditeľ sekcie inštitútu finančnej politiky (zverejnená odmena 18 000,-€)

– Generálny riaditeľ sekcie Útvar hodnoty za peniaze (zverejnená odmena 16 800,-€)

– Generálna riaditeľka sekcie osobný úrad (zverejnená odmena 13 250,-€)

– Generálny riaditeľ sekcie auditu a kontroly (zverejnená odmena 23 428,-€)

Ministerstvo vo vyjadrení nepopiera nič. Vyvracia, že žiadne prémie, odmeny ani Vianočné darčeky, ale ide o zaplatenie práce. Keďže je ministerstvo štátna organizácia, platia tu tabuľky s platovými triedami. Ak teda nejde o odmeny, sú tu otázky na základe akých mzdových tabuliek a postupovala učtáreň ministerstva? O odpovediach budeme samozrejme informovať.

Stojí za to prečítať si v článku celú argumentáciu Ministerstva.

Je to hanba.

Krajina, kde niektorí bez hanby ryžujú, a rodičia pre postihnuté deti zbierajú malinovkové vrchnáčiky, aby mali na potrebné liečbu svojich detí.

Skutočne sa nenájde zopár čestných ľudí, ktorí by slušne, zodpovedne a spravodlivo viedli tento národ?

Elena