Ach, čo je lepšie ako začínať deň s úsmevom?
Mňa včera ráno neskutočne rozosmialo toto
A samozrejme, po skúsenosti generálneho prokurátora, na ktorého strane v tejto veci jednoznačne stojím a ktorý jasne a statočne pomenoval pravými slovami konanie pani prezidentky, ako to hovorí článok v linku
mi k tomu obrázku hneď nabehla i paralela, že nájdu sa dokonca i až takí naivní, ktorí veria, že slobodu a demokraciu budujeme u nás…
Moje nedávne slová o generálnom prokurátorovi sa zjavne v plnom rozsahu potvrdili
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/page/2/
je pre túto vládu pohromou, lebo on sa riadi spravodlivosťou a zákonnosťou, prepanajána, kde na to len prišiel v tomto štáte?
Vynimočne som si i večerné správy pozrela a vraj Remišová zvoláva po rozhodnutiach generálneho prokurátora mimoriadnu koaličnú radu a žiada zmenu paragrafu 363, ktorý použila generálna prokuratúra na zrušenie právoplatného uznesenia o obvinení v prípade Pčolinského. Podľa nej tento sporný paragraf spôsobuje nerovnováhu v demokratickom systéme a právnom štáte.
Veru, len teraz vidím aké mám informačné deficity – ľudia, preboha, to odkedy generálnu prokuratúru a tvorbu legislatívy v tomto štáte riadi práve Remišová? Mne pripadá tragikomické, ak diplomovaná bábkoherečka vykladá odborníkovi ako Žilinka, že
existencia a hlavne využívanie sporného paragrafu tak, ako to urobila generálna prokuratúra, spôsobuje vážnu nerovnováhu v demokratickom systéme a v právnom štáte, a chce kontaktovať predstaviteľov prokurátorskej samosprávy vo veci otvorenia diskusie o zmene pravidiel, ako aj o zmene doterajšej štruktúry a komplexnejšej reforme fungovania prokuratúry.
Nezačínala som tým humorným obrázkom môj deň, aby som vás nezavádzala – len malú nadrannú pauzu – pracovala som už predtým vyše hodiny na zozname kníh, ktoré predávam. Ale i úplný začiatok môjho dnešného dňa bol pozitívny – vynorila sa mi pri prebúdzaní spomienka na predvčerajšie popoludnie, kedy som na chvíľu od párhodinového nahadzovania kníh do tej Čarovnej poličky vykročila konečne na balkón.
Aááá – idylka…
Mačky sa hriali na slnku, vetrík povieval takmer nebadateľne, tmavošedé mraky sa hnali kamsi ponad Kohút a u nás oblohou pobiehali iba drobné biele barančeky. Pohoda sa dala krájať.
Ticho vládlo v kraji a pripomenulo mi to staré časy Prednej Hory, kedy bola miestom prirodzenej divokej krásy a pokoja. Medzičasom vysekali mnoho stromov, kvietky a ozdobné kríčky sadia a postavili tu nejaké ubytovacie zariadenia. Pribudlo áut, hluku a desím sa nápadu niektorých ochranárov sem dovliecť sysle na dve lúky, lebo sa tu nasťahuje ešte viac dravcov a kopy turistov – aj keď rozumiem, že sysle chcú niekam presťahovať, lebo z toho turistického blázinca okolo sysľov je kopec komplikácií v doprave. Vídam to cestou z práce a veru niekedy je problém pre autobus prejsť tým úsekom pre kopy áut a pobiehajúcich turistov. Tak vraj chcú sysle prevliecť k nám, aby sa hlavná cesta uvoľnila…
Ale vrátim sa späť ku lahodnému pocitu pohody predvčerajšieho popoludnia.
Dýchla na mňa jeseň na tom balkóne, to sa nedá prehliadnuť – aj keď lístie nežltne ešte, vzduch spriezračnel a horizonty sú lákavo modrasté. Kráčať lesom v takýchto chvíľach je úžasné, zaspomínala som – a naberala som tíško hrejivé svetlo do dlaní i do srdca. To je to pravé bohatstvo, ktoré máme na dosah všetci – slnečné lúče, vietor a šum lístia na stromoch, spev vtákov, vôňa lúky. Hlboký pocit pokoja a zmysluplnosti nás v takých chvíľach sprevádza. Je ako hladina jazera, roztrblietaná v lúčoch vychádzajúceho slnka.
Nie, nefotila som si tie okamihy balkónovej stredajšej pohody. Ale prihodím vám pre potešenie idylku z minulosti – niečo z mojich fotiek z cesty – z nekonečnej každodennej cesty busom hodinovou obchádzkou národným parkom, keď nám spadnutú cestu uzavreli – je to rozprávkovo krásne miesto, tá Muránska planina
Jing-jang je to s tým mojim nekonečným spisovaním kníh, hej, presne
– napadlo mi – lebo filozofia jing a jang prežívania a konania je filozofiou umenia vojny. Ak sme aktívni navonok, je dôležitý vnútorný pokoj – a náš vnútorný pohyb by mala sprevádzať vonkajšia pasivita.
Je to moc múdra kniha, tá kniha o japonskej Ceste meča, poviem vám. Majstrovské dielo, ktoré sa klenie časmi ako most. Aby vás názov nezavádzal – tréning s mečom je spôsob sebarozvoja, meč nie je len nástrojom na zabitie nepriateľa, ale hlavne na porazenie svojho ega. Učenie je však podľa tej knihy iba bránou ku nastúpeniu Cesty – bránou a nie domovom – to je myšlienka z tej knihy o umení vojny. Lebo poznanie samo osebe nám je nanič, ak ho nezakoreníme vo svojom srdci, ak ním nežijeme.
Boj bez meča je veľkým tajomstvom tejto školy, Jej filozofia hovorí o tom, ako zobrať v boji protivníkovi meč, aj o tom, že nie je cieľom boja brať protivníkovi meč, či zabíjať ľudí, nie je ním dokonca ani udržať si meč.
Ach, áno, víťazom boja podľa Cesty meča môžete byť i bez meča. Ak máte jasno, čo je cieľom boja…
Máte jasno, ak vidíte prepojenie v blogu, a viete doplniť odpoveď na otázku z nadpisu blogu slovom na šesť písmen…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty