Úlomky dňa so zábleskom vďačnosti – zažívame ich zrejme občas každý. Pri večernom uzatváraní dňa s vďakou za chvíľu oddychu a všetko čo deň doniesol. Pri radostných životných udalostiach. A občas len tak počas dňa.
Ja úprimnú vďačnosť cítim každodenne v skorom ráne cestou do práce. Nejde len o to, že za terajšieho starostu má Predná Hora konečne i osvetlenie a nebrodím sa cestou takmer úplnou tmou, ako to bolo po dlhé roky. Ale hlavne o to, že zakaždým sa mi vynorí spomienka na ráno v meste. Pár rokov dozadu som viac ako dva a pol roka trávila niekoľko dní v mesiaci vždy v meste – absolvovala som konštelačné výcviky v Bratislave, potom v Prahe. Praha bola v pohode, lebo na tom mieste bolo veľa zelene a veľký dopravný ruch šiel mimo mňa. No spomienka na bratislavské vzdelávanie sa spája s ruchom, kopou áut a hluku a smradu z nich, zakaždým si spomeniem na to ráno na zastávkach MHD a v mestskej doprave. A nie je to len o Bratislave. Keď som bola bezdomovcom minulý rok – pre covid dcéry som bola presťahovaná ku môjmu najstaršiemu dieťaťu v Revúcej, lebo som potrebovala chodiť do práce – cítila som to isté. Plížila som sa uličkami v temnom ráne k práci s medzizastávkou v obchode, no ránu chýbal ten dych života, ktorý tu vnímam.
Spomínam si na to so súcitom, i keď väčšina ľudí tak ránujúcich by tie rána a život v meste nemenila za prednohorské hlboké ticho a silné objatie prírody. Je to ich štýl života, ich voľby.
Tu každé ranné vykročenie je pre mňa krokom do zázračného sveta. Svitajúci horizont hôr. Siluety stromov, tíško šepkajúcich, zvuky lesa, rozliehajúce sa prednohorským tichom doďaleka. Voňavý čistý vzduch. Oblaky temnejúce sa na oblohe, či trblietajúce sa s prvým lúčom slnka. Žiariaca fontánka od jari do jesene, v zime zasa svetielka štyroch sviečok a obrovský fontánkový anjel…
Zopár momentov z nich…
No tak, povedz „vitaj“ svojej novej budúcnosti, ševelil medovo Zámer sveta, lebo som váhavo stála a dívala sa. „Vitaj“, prekonala som váhanie. Ach, sťahovať sa inam? Iba na miesto, ktoré bude mať dušu ako toto miesto – to bola moja odpoveď Zámeru sveta v tom nedávnom dialógu – a iba s tým, kto mi postaví takúto fontánku, dodala som. Dala si spriaznenej duši zaujímavú úlohu, zašepkal, a potom sa bláznivo rozosmial a ja s ním. Vie, že sa mu snažím hlboko veriť, tak naozaj bezvýhradne.
Boj so zlom v mojich predstavách bol stáročia o jeho ničení. V jednej chvíli som prijala potrebu dualitu ponechať, a začala som vnímať ich vzájomné pôsobenie. Nie my to tu riadime, a tak jediný spôsob podpory dobra je cesta malých dobrých skutkov a posielanie bieleho svetla vo veľkých veciach. A tak teraz s dôverou Zámeru sveta po celý čas posielam biele svetlo do jedného konkrétneho bodu.
Áno, stále pokračujeme – prosím, i vy pošlite po druhý raz svetlo do tohto bodu F
Ďakujem.
Elena
Tiez vdaka,za diametralne iny blog ako... ...
boj so zlom na Slovensku potrvá ešte dvaapol... ...
Celá debata | RSS tejto debaty