otvorene

Tiene stromov sa iba matne vynárali v hustej hmle dnešného rána.

Koberec sfúknutý zo zábradlia nočným vetrom som vykročila na balkón vyvesiť a zostala som stáť, vnímajúci tiché posolstvo tých obrazov.

Ticho sa smial Zámer sveta mojej nevyslovenej otázke, čo mi tým hovorí. Dozviem sa v pravý čas, vedela som…

Vdychovala som čistý horský vzduch. Únavu znášam trpezlivo, lebo ešte pár nocí písania – a Dobby byť voľný…

Potom budem zasa čítať, a …

Ach, neodolala som v tejto chvíli noci, kedy je predo mnou ešte pár hodín písania, a siahla som teraz po knihe, na ktorú sa teším najviac. Mám ju v ruke po prvý raz, a tak ju náhodne otvorím pre posolstvo.

„Poznanie je sila…“

Nuž tak, hej.

Mám úprimnú úctu k poznaniu. V posledných dvoch týždňoch mi Zámer sveta sypal informácie o kairomanceroch. To moje otváranie knihy a tichý dialóg má i meno, pobavilo ma to. Pred vzdelávačkou s Mossom (o kairomancerstve, ako inak) som uprednostnila rozhodnutie ísť domov, lebo mačky by boli vyplašené doma samé celú noc – a cítila som hrejivý dych Zámeru sveta.

Nezištné dobro je najviac, zašepkal, vtedy je ten pravý čas vykročiť…

I voči ľuďom, ktorí voči mne nekonajú čestne. I keď by som nemusela. I keď to pre mňa znamená dlhodobejšie ťažkosti. I keď je právo na mojej strane. Hej, viem že väčšina ľudí by postupovala inak v takýchto situáciách, no je mi to jedno, riadim sa svojim svedomím. Lebo je to podľa mňa správne.

Áno, zašepkal Zámer sveta tíško, otvor ešte kníhu.

Krídla…

Hm, vynorili sa mi pred očami dvaja bieli vtáci. Krídla, letiaci bieli vtáci, čo mi to hovorí?

Belieme, keď vnímame rôzne tváre súcitu. Niektoré sú falošné, súcit nie je len o dávaní – a súcitnejšie je niekedy odmietnuť dávať – napadlo mi. Nie každý belie. Nie každý túži belieť. Byť biely neznamená byť dokonalý. Belieme, keď vedome neubližujeme. Belieme kráčajúc cestou duše, lebo vtedy putujeme k poslaniu. 

Hm, prečo sa mi to teraz pletie do myšlienok?

Cítim už pár dní, že ma Zámer sveta postrkáva vykročiť – lebo obrázky koní na pintereste vyberám. Zasa, uvedomila som si. Zvláštne, akými rôznymi spôsobmi zachytávame posolstvá.

A popoludní ma poznanie ovialo. Vyvetrám, vykročila som otvoriť balkón. A svet za zábradlím zrazu existoval…

A v tej chvíli som vedela, že je to dôležité odfotiť.

V jednej chvíli nevidíš – a potom vidíš – došla mi odpoveď Zámeru sveta na moju kairomancerskú otázku zo sobotného večera. Dieťa si tú vzdelávačku zaplatilo, aj absolvovalo – a tak sme sa o kairomancerstve chvíľu cez telefón bavili. Ešte dva pokračovania  absolvuje, a ja sa teším na tie úlomky poznania, čo to i mne donesie…

Ach, hej, všetky fotky v blogu sú moje. Tieto ale veru nie sú dnešné, a neviem ako sa mi pripiietli v mobile do cesty. Ich posolstvo mi prinesie čas…

Prichádza slnko. Čas svetla? Poznanie? Neviem, pochopím raz…

V jednej chvíli nevidíš – a potom vidíš – zašepkal Zámer sveta odpoveď.

Budeš to vidieť a vedieť – lebo nie každý ide tou cestou ako ty. Stretnúť môžeš len toho, kto ide tou istou cestou. Iba ten ti ide naproti – zašepkal Zámer sveta odpoveď k sobotňajšej otázke.

A ja som si uvedomila, aký dôležitý úlomok poznania to je…

Elena