SItuácia v spoločnosti nie je rozhodne dobrá.
Životné náklady zúfalo rastú.
A podľa medializovaných informácií nás čakajú ešte ťažšie časy. Odborníci naznačujú zvýšenie cien energií až o 150 % od januára budúceho roka. Nepochybne to zasiahne všetky životné náklady. Aj ľudia, ktorí pracujú,sa dostanú do veľmi ťažkej situácie mnohí.
A tak je čas v tejto spoločnosti začať hovoriť otvorene o tom, ako ďalej.
K tejto úvahe pre mňa poslednou kvapkou bol článok, v ktorom Mihál dal vyjadrenie ku rodičovskému bonusu
Píše tam, že
ak máte 10 slušne zarábajúcich detí, rodičovským dôchodkom si môžete prilepšiť aj o 200 eur mesačne. Ak je váš syn policajt a dcéra opatrovateľka v zariadení sociálnych služieb, nemáte sa na čo tešiť.
Neviem, kto má na Slovensku desať slušne zarábajúcich detí – cynicky by som dodala, že sa rada pozriem na štatistiku koľko z tých, ktorí majú desať detí, majú z nich aspoň polovicu pracujúcich.
Je skutočne hanbou, že sa v spoločnosti zjavne nenachádza dostatok úcty voči rodičom, ktorí vychovali pracujúce deti. A podaktorí vyslovene podrážajú nohy človeku, ktorý konečne chce doceniť rodičovstvo spojené so zodpovednou výchovou.
Skutočne podporujem tento Krajniakov nápad.
Povedzme si otvorene ku rodičovskému bonusu.
Ak má niekto deti pracujúce v zahraničí,tak i tak ho my ostatní sponzorujeme príspevkami na zdravotnú a sociálnu starostlivosť – a jeho deti do toho systému nevkladajú pre neho ani cent. Ak má niekto deti, ktoré nepracujú – i tomu človeku sa skladáme na zdravotnú a sociálnu starostlivosť namiesto tých jeho detí. A človek, ktorý nemá deti – z čoho má dostávať rodičovský bonus? Ale veď taký človek si mohol usporiť všetky tie peniaze, ktoré vkladal rodič do výchovy detí. Nechce mi predsa niekto tvrdiť, že 25 eur príspevku na dieťa od štátu dieťa uživí a ošatí každomesačne?! No a „ak sa niekomu deti nevydarili“, asi by mal uvažovať, že prečo – a byť si vedomý, že sa skladáme i na jeho zdravotnú a sociálnu starostlivosť i za jeho nevydarené deti.
Rodičovský bonus je len niečo navyše – rodičom tých detí, ktoré pracujú – lebo práve ony tu odvádzajú štátu peniaze do solidárneho systému.
A to v spoločnosti, kam za prácou prichádzajú ľudia zo zahraničia, lebo u nás sme nemali dostatok ľudí ochotných pracovať. na tých miestach. A máme i tisíce voľných pracovných miest, ktoré nezamestnaní „nepokladajú za atraktívne“ – ako to výstižne práve Krajniak povedal.
Opakovane hovorím o tom, že oveľa spravodlivejšie by boli rodinné účty. Rodina by tam vkladala generačne – a ak by na niekoho doplácala, bol by to len jej vlastný člen – mohla by si s ním robiť poriadok.
A že práve pán Mihál sa ozval, no to ma vôbec neprekvapuje – lebo o morálnom pohľade na solidárny systém u neho hovoriť nemôžeme – je to človek, ktorý dával návodové správanie, ako obísť zákon a dať do solidárneho systému minimum, no čerpať z neho maximum v situácii budúcich matiek.
Ja sa verejne pýtam, z čoho sa takým materiam bez hanby ryžujúcim zo systému, vyplácali peniaze – zo vzduchu? Alebo z toho, čo do solidárneho systému vložili iní poistenci a na ich úkor tie matky „ťažili“ neoprávnene?
Pán Mihál nám to určite bude vedieť verejne vysvetliť,
Solidárny systém nie je zlatá baňa v Afrike, že tam idem a ťažím.
Má byť postavený na princípe čestných vkladov do neho. Ak niektorí len vkladajú, alebo vkladajú priveľa – a druhí z neho iba ťažia, tak vonkoncom nejde o systém solidárny, ale o zneužívanie.
Dnes z každých piatich dní tí, ktorí pracujeme, pracujeme viac ako tri dni na „solidárno“.
Keď si zrátam, že ešte i platením za cestu do práce za tie tri dni každý týždeň solidarizujem, tak sú to ročne slušné peniaze, ktoré zaplatím, aby som cestovala do práce pracovať na ľudí, ktorí nepracujú. A to v čase opravy cesty u nás som do práce cestovala denne viac ako tri hodiny. Je skrátka namieste hovoriť o únosnosti solidarity. Lebo my pracujúci chodíme v daždi, snehu, potme – do práce i za tých, ktorí nerobia. V solidárnom systéme predsa nemôžeme vychádzať iba z potrieb jednej strany – veď oni potrebujú a chcú viacej, no tak dáme. A chcú viacej, no tak im dáme, bez ohľadu na to,koľko nám zostane na pokrytie našich potrieb. To nie je v poriadku.
Kladiem si čoraz viac otázku, prečo by som mala pracovať na ľudí, ktorí sa bezpracne posadia a iba natiahnu ruku – pre ktorých ponúkané práce nie sú atraktívne a dlhodobo nám tu posedávajú bez práce, hoci sem za prácou dochádzajú i ľudia z iných krajín. A myslím, že si takúto otázku bude klásť čoraz viac pracujúcich. Lebo ak pracujeme a napriek tomu máme existenčné ťažkosti – a od januára s avízovaným zvýšením iba cien za kúrenie o 150 % to bude pre mnohých zrejme situácia neúnosná – potom si úplne legálne kladieme otázku, o koľko zo svojho príjmu sa môžeme podeliť s ostatnými. Asi to nebudú viac ako tri dni z piatich, čo by sme mali iným dávať a solidarizovať so štátom, tak ako „solidarizujeme“ teraz.
Prácou si máme zarobiť na dôstojný život.
No tak to by mali mnohí vyraziť do práce.
Mali by sme sa o tom v spoločnosti otvorene čím skôr porozprávať.
Podľa mňa by sme sa mali ako prvý krok dostať ku pravde – ku realistickému pohľadu na to, kto z nás koľko berie a koľko dáva.
Aby sme videli, komu a koľko dávame. A aj celkovo – koľko navkladal a koľko povyberal v priebehu života.
Myslím, že každý dospelý občan by mal dostať od štátu jeho komplexné vyúčtovanie toho, čím prispel počas roka cez dane a odvody a tiež toho, koľko odčerpal zo spoločných zdrojov v priebehu roka v zdravotnej a sociálnej oblasti.
No a potom si môžeme povedať – odkiaľ máme zobrať na to, aby sme dávali čoraz viac ľuďom, ktorí iba berú. Či to má v pivnici Úradu vlády natlačiť Heger s Matovičom – alebo to majú zobrať niekomu, kto pracuje – a komu teda konkrétne.
Elena
Mohli by natlačiť- ved sa to bežne deje- či v... ...
Celá debata | RSS tejto debaty