Desivý príbeh som čítala predvčerom. Pozerala som naň nechápavo dookola v snahe pochopiť, že na Slovensku je všetko možné.
Nie, Andrejka, to nie, to predsa nemôže byť pravda, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou predsa potvrdil pochybenie – a navyše ten doktor aj preukázane falšoval dokumentáciu Timejky – hovorila som si v duchu smutne
lebo viem, že táto zúfalá a nekonečne dlhá cesta za spravodlivosťou pre jej jedinú dcéru už zanecháva závažné stopy aj na jej zdraví.
Neveriacky som pozerala na text článku – akosi naivne čosi vo mne stále chce veriť v dobro a čestnosť, no ale ako po takýchto slovách?
„Teraz už viem, že podplatil každého, koho len mohol. Na Ústavný súd sa naša právnička obrátila po tom, keď sme neuspeli na predchádzajúcich súdoch. A ako to viem? Nuž tak, že raz mi zatelefonovala jeho, dnes už exmanželka, a povedala mi na rovinu, že on sa jej priznal, že nikto ho za jeho zlyhanie neodsúdi, pretože všetko „zariadil“. Vraj ho to síce stálo veľa, ale vyšlo mu to. Však naše dovolanie bolo na Ústavnom súde dva roky, než rozhodli. A rozhodli v jeho prospech, teda že vyšetrovateľ postupoval správne! Také svinstvo. Veď to je výsmech spravodlivosti,“ neskrývala sklamanie a hnev zároveň Andrea.
Toto je cesta obetí pochybení lekárov za spravodlivosťou na Slovensku.
Krvavé stopy na nekonečne dlhej ceste.
A tak mi napadlo pozrieť sa, ako pokračujú príbehy tých, o ktorých som písala v časoch kovidových – a zomreli. Dojemnú spomienku dal na Martinu Čičkovú pán Valjent práve minulý mesiac. Písala o som o nej pred časom dva razy
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2022/04/01/anjelske-kridla-9-kto-boli-ti-dvaja-muzi/
Pozrela som sa i na to, čo pán primár v ich prípade spomenutý – a prekvapenie, vraj končí ako primár tento mesiac, píše sám na fb. Tak mi napadlo, že prečo náhle také rozhodnutie, – či je znechutený tou situáciou, alebo či nebodaj má nejaký dôvod z tej funkcie utekať. Divný pocit som mala z toho jeho vyjadrenia – a ja som intuitívec – spomína všeobecný úpadok slušnosti, úcty a morálky, čo vnímam aj ja ako problém v tejto spoločnosti. Naznačuje však podľa mňa, že rozhodne kadečo nie je v poriadku v prístupe ku zdravotnej starostlivosti – ale prečo to nepovie priamo, ak chce bojovať za zmenu? Prečo nenapíše otvorene, že „toto a toto musí denne podpísať a urobiť jeden primár a nie je to v poriadku, ľudia“? Tým, že zdravotníci mlčia o darebáčinách, nič sa nezmení. Lebo mlčaním o tom nám znemožňujú sa darebáčinám brániť a svojim mlčaním sa na nich aj podieľajú.
Nepochybne je to tak aj vo vzťahu ku kovidu – generálny prokurátor teraz veci prešetruje, a ja pevne verím, že sa zaoberá aj počtom prístrojov. Spomenula som si, že aj ten primár o tom písal, aj som to našla – a v niektorom blogu vás s tým oboznámim – je to fakt zaujímavé. Ale ešte sa vrátim k tomu vyššie spomenutému vyjadreniu primára. Tie reči o potrebe veľkých zmien a odvahe ľudí, ktorí rozhodujú – napadlo mi, či azda nechce ísť do politiky? No mal by nejaký dôvod tam utekať?
Veru, mal by otvorene povedať, na čo sa kto hrá, čo kto riskuje a čo podpisuje také, s čím nesúhlasí – lebo zrejme je to niečo o porušovaní našich práv ako pacientov. Ak nám chce naozaj pomôcť a myslí to úprimne, mal by veci napísať jasne a priamo.
A samozrejme mali tie veci pomenovať otvorene aj ostatní zdravotníci, mali by ľuďom pomôcť tým, že povedia pravdu.
Aby sme sa mohli účinne brániť. Aby ľudia zbytočne nezomierali. Aby ich blízki nemuseli znovu a znovu podstupovať dlhú cestu za spravodlivosťou pre svojich mŕtvych blízkych, tak ako Andrejka za svoju jedinú dcéru Timeu. Timeu, ktorá mala obrovské srdce a venovala svoj voľný čas ľuďom s postihnutím.
Je to nekonečný slovenský príbeh, takáto cesta za spravodlivosťou…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty