otvorene

Kedysi som verila, že šťastný život nepotrebuje žiadne veľké úspechy, a že by nemal obnášať ani žiadne veľké trable. Žiadne pády, žiadne veľké zakopnutia, plynul by deň za dňom – povedala som. A potom som sa odmlčala.

Zámer sveta ma objal okolo pliec – musíš do toho ísť, musíš to urobiť, potrebuješ vykročiť. Prikývla som. Tlačí ma dopredu, a ja sa vzpieram. Nechať veci ísť neznamená nerobiť nič,  dodal, dal som Ti knihu, prečítať ju musíš ty – pripomenul mi môj ešte stále nesplnený sľub.  Niekedy nás pred vykročením v živote brzdí ná strach, inokedy bolesť či prihlboké sklamanie. No tak, povedz mi čo sa deje, dodal chápavo. Pokrčila som plecami – pozri, asi nie som dosť biela, videl si, ako som v piatok bojovala s pokušením dať ten blog. A pesničku. Spozornel – Nepokúšaj sa ma dobehnúť tým, že tu teraz dáš názov tej pesničky. Zavrtela som hlavou, už to mám pod kontrolou. Mám pocit, že idem rozbúreným morom, občas ma hádže zo strany na stranu, povedala som zamyslene. Keď je more pokojné, kormidelníkom môže byť ktokoľvek,  povedal medovo Zámer sveta. Teda povedal to Seneca, Zámer sveta ho len parafrázoval. Keď vykročím, rozbehnú sa veci rýchlo, pripomenula som si jednu dávnu konštelačku z výcviku o mojom poslaní. Veci, ktoré nám konštelácie ukážu, k nám skôr či neskôr prichádzajú a sú  v súlade s nami a našou cestou. Netuším, ako sa to všetko náhle tak správne poskladá, ale viem, že to tak bude, povedala som Zámeru sveta. Rozosmial sa – S intuitívcami je vždy problém, viete toho tak veľa…

Bude to náročná jedenástka, vzdychla som si a pokračovala v bilancii. Ťažké veci, ktoré som zažívala, ma z toho konceptu šťastia nevyviedli, lebo som ich brala ako súčasť svojho života. Pre pocit šťastia nemusím zháňať fantastické dobrodružstvá a vymyslené príbehy, v ktorých dominujem ako hlavná hrdinka, zmysluplným je pre mňa môj obyčajný každodenný život. A tak som šla tým, čo mi prinášal a nebrala som tragicky nedostatok peňazí, násilie, pôrodné postihnutie jedného z detí. Aj synovu smrť som dokázala začleniť do kolobehu života – niekedy sa stane, že ľudia urobia tragickú chybu, ako v jeho prípade lekárka. Mali by za to niesť dôsledky – zodpovednosť a spravodlivý trest, pravdaže. No každý z nás môže urobiť v živote chybu. Aj neverou som prekráčala – lebo ak ma niekto zradí, potom do môjho života nepatrí. U mňa ľudia vedome konajúci nečestne dostávajú iba jedinú šancu – ak spravím chybu a pustím do svojej blízkosti človeka schopného mi ublížiť vedome, potom tú chybu už neopakujem. Chyby sa snažím v živote naprávať, a nie opakovať. To, čo ma dalo dole, bol sprievodný jav – pokecové šlápoty. Osoby bez morálnych zábran, vtedy som si uvedomila, aké zrúdy medzi nami sú. Nechcem žiť v stáde svíň, ani ich kŕmiť, preto sa mi protiví solidárny systém čoraz viac, cítim čoraz väčší hnev, že sa z neho neviem odstrihnúť – povedala som Zámeru sveta naštvane. A nehovor mi, že každý má svoju cestu učenia  – nech sa učia deň i noc svoje lekcie, ale nemajú právo ubližovať svojou nečestnosťou iným. Ani o karme nechcem nič počuť – ja nepotrebujem následky, ale prevenciu.

Bláznivo sa smial. Tornádo, brzdi, naučili ťa brániť sa darebákom. Tvoja iluzívnosť o svete a ľuďoch ťa ohrozovala. Ibaže mne chýba, mne sa nepáči svet, v ktorom na každom rohu môžeš stretnúť nejakého hajzla alebo šlápotu. Chcem, aby svet bol láskavé miesto pre všetkých, a aby všetci ľudia boli čestní. Inak v ňom nechcem zostať. Objal ma pevne, a trpezlivo mi stieral slzy. Tíško, tíško, šepkal. A ja som po chvíli naozaj zatíchla. Tvoj projekt by bol takým miestom, a pomáhal by ľuďom k šanci na ich zmenu, dodal. 11 ciest, usmiala som sa cez slzy. Prikývol. Ak ti poviem, že niečo je pravé, nepotrebuješ pochybnosti, vysvetľoval. Si veľký budovateľ, a pochabý záchranár – dodal. To je fakt, vždy sa mi do cesty pripletie niečo na zachraňovanie.  Naposledy v piatok –  cestou z pracovného výjazdu ležal na chodníku pri pracovisku ježko. V popoludňajšej horúčave na dlažbe, krehký a bezmocný, zo zatvorenými očkami. Mláďatko. Kolegyne ho obišli a šli do budovy – ibaže kde iní končia, ja začínam. A tak som pre neho pomoc privolávala. Ježko dýchal, mal obsekané pichliače na jednom boku, našťastie nemal zranenia. Toho, kto vymyslel kosačky trávy, by som povinne nechala od šiestej ráno do šiestej večer (fujtajbl, aké mám láskavé srdce, od piatej do desiatej som mohla napísať) počúvať spod okna hluk toho jeho sprostého vynálezu – alebo ešte lepšie, behať mu s ním po byte, aby mu obsekal čo sa dá. Kopu zvieratiek v tráve žijúcich tie sprosté kosačky vyplašia, aj zrania alebo zabijú. Oslovila som neďalekých koscov – práve oni ho položili k nám na chodník, aby sa vraj spamätal, no na rozohriatej dlažbe v popoludňajšom slnku by sa ježko sám spamätal asi tak ako moja dôvera k ľuďom. Neprežil by. Som zdatný organizátor, a tak sa po chvíli okolo ježčaťa zhŕkol podporný tím, a nakoniec sa dostal do odbornej starostlivosti ochranárov. Nepáči sa mi ľahostajné prehliadanie zvieracieho utrpenia, a chcem okolo seba v živote iba ľudí mojej krvnej skupiny. Tých ostatných by beztak porážalo, keď cestou k busu dvíham z cesty slimáky a dávam ich do bezpečia v tráve.

Keď sa vrátim k úvahe z úvodu – šťastie je pre mňa i dnes v každodennosti, v prvých lúčoch slnka na tvári, v pozorovaní letiacich oblakov a pití horúceho čaju so sirupom alebo ľadovo-ľadovej minerálky k tomu. V tichu miesta pre život v objatí prírody. Dnes si ale oveľa viac vážim dostatok času na radostné varenie, chvíľu čítania, či len tak sedenie a uvažovanie.

Elena

K diskusii bilagbilak  Mám plné pochopenie pre to, že môj blog je pre Vás náročný a nepochopiteľný. Neviem Vám pomôcť odporučením nejakého jednoduchšieho blogu, ktorý by ste dokázali pochopiť, lebo blogy nečítam takmer vôbec. Ale keď dokážete prelúskať i môj pre Vás zjavne náročný blog, máte iste času dosť, tak popozerajte v ostatných blogoch, niektoré sú i obrázkové.