Kalendárom sa november už sunie a sedemnástka jeho svieti zas,
a tak nás čaká „láskopravdovania“, či pravdy o ňom znovu čas.
Kráčali davy ulicami smele a hrdinovia stáli na ich čele
– či za bludičkou tiahli v tomto čase, a tiahnu za ňou znovu, stále, zase?
Fanfáry znejú, či to zuby škrípu, europeizujú aj slovenskú lipu
v záľahe sľubov
vraj nám skvelo bude, ak zabudneme patriť k rodnej hrude.
Kráčali davy a ilúzie mali, že ako národ nie sme takí malí,
že máme lásku, pravdu, česť – národ ich v čase bude stále niesť.
Kráčajú davy, nad hlavou im práska zločincov horda, veru, žiadna láska,
do kroku znejú samé divné rýmy, kráčajú davy a vlečú nás s nimi.
A tak ideme cestou plnou tŕňov, vraj budujeme deťom krásny domov,
len trpezlivo znášajme to stále, raz veľké bude aj Slovensko malé.
Namiesto toho bieda, kopa strasti – to je vraj pomoc našej drahej vlasti,
nuž ale vidím niečo celkom iné – tie prachy končia v drahej Ukrajine,
vo vreckách lumpov, kšeftujú tu s nami, kráčame márne za veľkými snami.
Ideme dobou otravín a jedov všetkých druhov,
nad hlavou nám mávajú demokratickou dúhou,
„spoločným trhom“ chce s nami EÚ kývať,
o spoločenstve rovnom môžeme len snívať.
A davy idú, či ich ženú iba? Kdesi sa veru stala veľká chyba,
budúcnosť našu rozkráda tu ktosi, povedať pravdu – to sa azda nosí?
Kráčame slepo, s ohnutými chrbtami, nechceme vidieť cestu čo je pred nami?
A tak sa pýtam, pýtajte sa aj sami – čo sa to stalo s prekrásnymi snami,
čo sa to stalo z našej rodnej zeme? K chalúpke baby Jagy smerujeme,
vysaje krv a kosti, dušu celú, všetko čo cenu má nám u nás berú
za lacný peniaz a oni nám vozia smeti, skládku odpadov tu chcete zanechať pre deti?
Tridsaťtri rokov je vek veru krásny, písať o tom sa dá v oslavnej básni,
no realita – tá je celkom iná, kráčame blatom, všade smrad a špina,
pravda a láska zdochli dávno kdesi – ak vôbec boli, to ma riadne desí…
Elena
P. S.:
Keď niekto nemá básnické črevo, nech sa venuje... ...
Celá debata | RSS tejto debaty