otvorene

Napíš o tom, ako niečo vidíme a nevieme, čo v skutočnosti vidíme, navrhol Zámer sveta pobavene, a nebuď naštvaná.. 

Nie som naštvaná, iba smutná, to je rozdiel, podotkla som ticho. Zavrtela som odmietavo hlavou, nebudem plakať.

Objal ma okolo pliec. O čom si chcela písať?

O aborigénoch, a o sile poznania, odpovedala som

Prepoj to všetko, dodal, A ja som chápala, že to má nejaký zmysel.

Začnem tým, čo som chcela napísať.

Že v tej ešte stále médiami znejúcej tragédii na škole v Parchovanoch hodne ľudí tej slečne, ktorú  mladého chlapca šikanovala, praje basu, alebo reedukačné zariadenie, ak nie rovno zlámanie krku. Ja nie, myslím, že Aborigéni majú oveľa rozumnejší spôsob, ako vinníka vnútorne zmeniť. Nechcem to nazvať trestom, lebo to ani nie je v pravom slova zmysle trest – skôr cesta premeny. Vinníka posielajú žiť do rodiny, ktorej ublížil, a musí tam s nimi žiť určený čas. Takže dotyčnú Soňu by mal súd poslať žiť na jeden rok do rodiny Romana, ktorý jej pričinením zomrel. Aby videla deň za dňom, čo jej bezohľadné správanie spôsobilo. Aké stopy to zanechalo v živote iných ľudí. Ako sa náhle rozplače Romanova mama, keď jej priveje do mysle spomienku na syna počas dňa. Ako im chýba pri štedrovečernom stole. Ako sa musia rozlúčiť s jeho vecami a  celý ten proces uvažovania, čo s nimi majú urobiť, kým sa definitívne rozhodnú. Ako chodia zapáliť sviečku na jeho hrob. Akú bolesť zažívajú jeho rodičia zo straty jediného syna. Verím, že by ju to premenilo viac než basa, reedukačka, či každodenné psychologické terapie.

Mal by ju súd poslať aspoň na rok žiť teraz do jeho rodiny.

Ak by som mala povedať niečo útešné jeho rodine, povedala by som im, že smrťou nič nekončí.

To svetlo svieti – vidíte v názve tejto jedenástky môjho blogu. Vidíte, no neviete čo vidíte.

Tie slová mi priniesli silu poznania.

Už párkrát som v blogu spomenula, že konštelácie sú pre mňa dôležitou súčasťou môjho života. Ak by som sa chcela presťahovať inam, konšteláciou by som si overila správnosť kroku. A keby som sa vrátila na začiatok života, určite by som si aj pri výbere životného partnera postavila konšteláciu. Lebo ak by mi konštelácia ukázala, že ten človek ku mne patrí, bola by som si istá, že ku mne patrí.

Po smrti môjho syna ma držali dva vlákenká – jedno z nich boli konštelácie. V istej chvíli vytvorili pevný most, aby som pochopila, že smrťou nič nekončí. Na charizmatickom mieste som sa ocitla, v Zaježovej. V konštelačke, o ktorej sme nevedeli, čoho sa týka, kto všetko tam je a za čo stojíme my sami. S papierikom v ruke som vkročila do kruhu a po chvíli som povedala, že chcem tu vysokú lampu z kúta. Keď som ju držala, dodala som, že musí svietiť, to svetlo predsa stále svieti. Hej, stála som za Smrť. Dnes viem, že to svetlo stále svieti.

Zaspomínala som aj na druhý silný kontakt so smrťou. Ten som zažila v rámci kurzu zomierania a znovuzrodenia. Spmínam naň opakovane, a zakaždým mi tá spomienka ukáže niečo dovtedy nevidené či nepochopené.

Nestáva sa, že by šamanský učiteľ robil kurz len pre jedného žiaka, no v mojom prípade to tak bolo. Vynorila sa mi v tejto chvíli spomienka na môj návrat z putovania lesom. Stiahol ma z neho telefónom – si v pohode? písal. Vrátila som sa k tomu blogu, zaspomínať – https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/08/31/ano-8-poviem-vam-pribeh/

a hodilo mi to silné poznanie, úplne som zabudla, čo mi vtedy povedal havran  – Dôvera je o dôveryhodnosti“ povedala som tvrdohlavo. Havran prikývol „Hej, znamená mať minulosť v pozícii minulosť. Choď teraz, vrátime sa k tomu“.

Je potrebné mať minulosť v pozícii minulosť, aby sme boli dôveryhodní – presne to sa mi teraz vracia opakovane do života. Je to zvláštne.

Je to zvláštne, povedala som Zámeru sveta, ako som na to mohla zabudnúť? Ako je možné, že zabúdame na veci, ktoré sú pre nás dôležité?

Ticho sa smial – „neboj sa, ja každému z vás pripomínam znovu a znovu to, čo je pre vás dôležité“…

Rozosmiala ma tá spomienka, lebo naozaj som prišla desivo krvavá z toho putovania. A pripadá mi to symbolické, toľko krvácajúcich rán som mala v tých časoch i v živote. Hodne krvácali.

A ešte jedna spomienka mi priplávala v tejto chvíli – v predvečer môjho odchodu sme s mojim šamanským učiteľom dlho do noci sedeli na prahu domčeka, lebo ja som tam kvôli pavúkom byť dnu nechcela.  Hovorili sme  o obyčajných veciach života a kadečom, Viete, kedysi som nevedela prijať nedokonalosť u seba ani u iných, dnes pre mňa je dôležitá ozajstnosť. Viem, že ten pravý učiteľ má aj ľudské chyby, ako my sami. Nijako neznižujú úctu k nemu, práve vďaka nim je ľudský.

Elena

P. S.: Fotka je moja, pravdaže.